Už ste videli pásť sa kravu v luxusnej štvrti? Ani ja doteraz nie, ale po tomto výlete ma už nič neprekvapí, bohužiaľ som si to neodfotil lebo som šoféroval. True story.
I zobrala sa na výlet relatívne zvláštna skupina piatich ľudí. Štyri krát TR +Jeden krát SK. Tri baby, dvaja chalani. 1x židovka, 1x krešťan (akože ja), 3x moslim/ky. OSN by z nás mala radosť. Elif, Ayşe, Anife, Mustafa a ja. Dve autá. V jednom ja a Elif, v druhom zbytok. Namierené sme mali na ostrov Gökçeada, čo je nejakých 340km od Istanbulu smerom na juhozápad . Cesta v pohode až na to, že čistý čas trvala 5 hodín vrátane cesty loďou čo bolo cca hodinu. FYI cesty loďou neznášam, ale prežil som.
Po príchode na ostrov klasika. V podstate balkánsky štýl ala južné Chorvátsko, poväčšine kamenistá pôda, sem tam krík, všade samé kopce, jednoduchšie nízke domčeky, hlavné mesto ako väčšia Grécka dedina. Neviem čo to majú Turci za blbý zvyk vypekať v intervaloch klímu na max tak, že Vám tam nesvieti nastavená teplota ale na oboch displayoch svieti „LO“ a teda menej ako 17°C. Zakaždým keď som to napravil som dostal po ruke alebo ma Elif prebodla pohľadom. Ale bolo mi tej klímy v tom jej novom Mercedese ľúto. Každopádne po príchode na ostrov a vystúpení z auta zo 17°C na „luxusných“ 42°C som sa okamžite začal dusiť vo vlastnej šťave, do dvoch minút som bol komplet mokrý. Utešoval ma len fakt, že o chvíľu ma čaká sprcha, do ktorej si to dám s rozbehom ak budem vládať. Hotel sme vybrali asi najlepší na ostrove, tu spokojnosť. Menšia spokojnosť bola s prvou plážou, ktorá bola až extrémne veterná. Museli sme prejsť pol ostrova, aby sme konečne našli pláž, na ktorej nám nelietali osušky do mora a piesok do ksichtu. Ale aj to sa podarilo. A tak sme ostali váľať sa na lehátkach, občas sa schladiť do mora, do toho pifko...proste pohodička. Večer to nebola pohodička, nakoľko som nevedel, ktorý odtieň ružovej reprezentujem....asi lososovú alebo tak nejak. No jednoducho zažíval som stavy, kedy vám aj samotné prúdenie krvi spôsobuje fyzickú bolesť. A pritom akože človek si dovezie z domu že „faktor 15“ ... asi málo faktoru alebo krému, nevadí nabudúce budeme múdrejší. V tomto stave sa zo sprchy stala mučiareň a ja som sa musel naučiť ako sa osprchovať len s jednou rukou, druhou som mal zakryté ústa aby som nevrieskal na celý hotel.
Po sprche prišla na rad večera. To, že som svojím spôsobom závislý na Tureckej kuchyni je o mne všeobecne známe, tu som prišiel na filozoficky hlboké myšlienky. Za tých 10 rokov, čo tu chodím som sa naozaj ešte zle nenajedol...nikde ! Ani na sprostej pumpe. Uvedomujem si, že to z mojej strany nie je objektívne, ale trochu som sa nad tým zamyslel. Keď sa chcete najesť niekde v Turecku, máte prakticky neobmedzené možnosti. Jednak reštaurácií alebo streetfood stánkov máte všade dosť. Keď si odmyslíme kebab všeobecne, môžete si dať okrem bravčového a možno králičieho mäsa (nikde som to tu nevidel) všetko. Na chuti si dávajú záležať bez ohľadu na luxus podniku do ktorého ste vstúpili. OK aby som bol fér, vraj keď si kúpite v stánku veľmi lacný kebab, existuje klebeta že mäso je z čajky a nie kuracie :) , ale čo je na tom pravdy netuším.
V hlave som to porovnal s našimi reštikami, nedajbože stánkami. Rozhodne nehádžem všetko do jedného vreca, ale neviem si predstaviť že by tu v TR otvorili podnik v ktorom pod Vás chcú jesť rozmrazenú calzone v mikrovlnke za 5,- € (pozdravujem čerstvo zatvorený nemenovaný podnik v Žiline). A aby Vám niekto zalepil hubu dá vám k tomu „v akcií“ plechovku koly a za tým si môžete dať Marlenku. No WTF ???
Tento večer som si dal „obyčajné“ varené jahňacie koleno (na zelenom korení) s ryžou. No mäso odpadávalo od kosti, bolo to perfektné. Cenou sa moc nechcem oháňať pretože Turci majú tak trocha recesiu v ekonomike už nejaký čas ale tak aj s veľkou porciou Ayranu a dezertom ma to stálo asi 6 € (18 TL). Bol som plný na prasknutie. Pri dezerte sa trochu zastavím. Pre niekoho, kto o tom nepočul, je to dosť bizarné, ale Turci vedia urobiť dezert z kuracieho mäsa AKA Tavuk göğsü.
Je to vlastne hmota ktorá vyzerá a aj chutí ako vanilkový puding, akurát keď to ochutnáte, cítite chuť aj konzistenciu kuracieho mäsa. ktoré je tam rozomleté na kašu. Nemôžem si pomôcť, dobré to je :) dostali sme to posypané škoricou. Recept je vraj ešte z čias Osmanskej ríše sám sultán ho miloval.
Aby som sa dostal späť k tým prekvapeniam, v niektorom predošlých článku som písal o Ataturkovi ako kulte osobnosti, ktorý je zobrazený všade. To „všade“ som myslel vtedy s nadsázkou a tú nadsázku v tomto momente beriem späť. Ataturkova tvár :
ako mozaika z baklavy
ako pena na kapučíne
v dvojfarebnej bábovke
po rozkrojení melóna
Dobre to posledné som si vymyslel, ale ak o rok prídem a nájdem aj toto, prekvapený rozhodne nebudem. Mám silný dojem, že to začínajú preháňať.
Akože sorry, ale ak by som si ja v pene od kávy našiel ksicht Roba Hranola F., tak tá káva ide expresne do kanála nech by stála čokoľvek.
Keď opomeniem, že po ceste na ostrove chodí všeličo od mravcov cez hady až po ovce (jednu sme stretli na ceste medzi dvoma dedinami, ktoré boli od seba tak 10km, netuším ako sa tam vzala) tak som sa zase o sebe niečo naučil. A síce to, že veľmi ľahko zabúdam pravidlá cestnej premávky made by Turkey.
Mal som možnosť šoférovať v Írsku a teda volant na pravej strane. Mal som možnosť šoférovať na Seychelách, opäť volant na pravej strane, ale po niečom, čo by sme ani u nás nemohli nazvať že „cesta“. A teda po týchto skúsenostiach som si myslel, že ma už nič nerozhodí. Kardinálne som sa mýlil.
Už je to nejaký čas, čo som v Turecku sedel za volantom, tentokrát som bol ale mimo ISTu a keď som Elif vymenil za volantom naivne som si myslel, že náš stredoeurópsky systém šoférovania môžem použiť. No....asi takto:
Klaksón je totálne najpotrebnejšia vec ktorú v aute máte, bez neho máte do 5 minút poistnú udalosť lebo netrúbiš = nemáš prednosť = nevedia o tebe. Na nejakú hlavnú cestu a daj prednosť v jazde vám tam zďaleka každý kašle a teda dostávam sa k ďalšiemu bodu.
Dopravné značenie je totálne najnepotrebnejšia vec ktorú v Turecku majú.
Keď som v meste Tekirdağ zastavil na veľkej červenej značke DUR (STOP), Elif na mňa vypleštila oči, že čo robím keď nič po hlavnej nejde. Snaha o vysvetlenie sa stretla s výsmechom. A keďže som nemal nacvičené kedy trúbiť a kedy nie, trúbila ona, symbióza jak hovado.
Na vlastné oči som videl ako dva kamióny išli vedľa seba doslova speťák na speťák, jeden zo šoférov bol zaneprázdnený SMSkovaním na mobile opretom o volant, no horor.
Toto keď som videl, so šialeným výrazom v tvári som sa pozrel na Elif, ktorá mi bez slov rozumela a pohotovo zareagovala.
„Nerieš, Taliani sú horši“
Napriek tomu tu vládne akási zvláštna tolerancia v tom celom chaose. Taxi zastaví aby naložil klienta vrátane batožiny do zadného kufra, čo trvá tak minútu. Počas toho bez problémov za ním stojí kolóna áut, nikto netrúbi – všetci čakajú a tak podobne
Nejako zvlášť rozpisovať dovolenku na ostrove nie je nutné, v podstate každý deň to isté ( v tom pozitívnom zmysle) okrem toho, že v istej zákrute sme našli v tehlovom plote zapichnuté auto, ktorému sa ešte čerstvo dymilo z chladiča. Problémom je, že to bolo na rovnej ceste po ktorej by ste sa báli ísť viac ako 20km/h. A tiež to , že v rádiu hrala stále jedna pesnička, ktorú doteraz neviem dostať z hlavy.
https://www.youtube.com/watch?v=EPyS2xrUDg8
A hlavne zo skúsenosti vieme, že viem z 5 dní urobiť 11 dielny blog a to sa mi znova nechce :)
Čo stojí za zmienku bola cesta späť. Elif musela isť do mesta Çanakkale, čiže jej autom sme domov ísť nemohli. Na druhej strane Ayşe mala tiež niečo v Şarköy vybavovať a Anife išla s ňou, takže sme s Mustafom išli busom práve zo Şarköy. Cesta mala trvať 4 hodiny. Vstávali sme ráno o piatej (čiže o štvrtej nášho času = som si riadne zanadával) aby sme stihli kompu na pevninu. Potom hodinu do Şarköy, tam nástup na bus a išlo sa. Mustafa vystúpil na začiatku Istanbulu, ja som pokračoval do centra na hlavnú stanicu. Pri letisku sa začala tvoriť nekonečná kolóna áut, ktorá prakticky siahala až do centra a teda už som vedel, že 4 hodiny cesta trvať rozhodne nebude. Vybral som si iPad a začal pozerať film, ktorý som si tam ako núdzový plán nahral, keď už nebudem vedieť čo od dobroty. To že som vstával kedy som vstával, klimatizácia v buse a vrčanie motora spôsobili, že som sa zobudil až na to ako ma strašne bolí krk. Po prebudení som sa snažil orientovať kde vlastne som, zápchy nikde prostredie malo od centra Istanbulu ďaleko. Až keď som sa otočila videl ako za nami mizne most Bospor mi to celé doplo. Ja idiot som zaspal svoju zastávku !
Už som počul, že niekto ide s Ostravy do Brna a zobudí sa vo Viedni. Ale neviem či sa niekomu v mojom okolí podarilo zaspať tak že sa zobudí v Ázií = na inom kontinente :) . No všetko je raz prvý krát. Našťastie mi bolo vodičom vysvetlené, že v Kadikoy sa otáčame a ideme späť do Aksaray do centra. No akurát, že zo 4 hodín som si v buse posedel 8. Nevadí, aspoň mám zážitok.
Takže asi toľko z mojho tohtoročného výletu. V Istanbule som pár dní ešte podubol, nasať atmosféru ktorá mi celý rok tak chýbala, ale o tom možno niekedy inokedy.
Zoznam WTF momentov
Krava pasúca sa v štvrti Küçükçekmece
Dedo na Sultanahmed otvorene mi núkajúci hašiš
Telefonovanie turistu s osadenou selfie tyčou na smartphone
Čistič obuvi pýtajúci od istého nemeckého turistu asi za 1 minútu roboty 100TL (asi 33 €), ten keď tú cenu videl skoro mu vrazil
Elif pijúca vodku
Zoznam fauny ktorú som skoro zrazil
Krava – 1x
Somár – 1x
Koza/Cap – 2x
Ovca – 5x
Rôzne druhy hydiny – po 10x som prestal počítať
Toto keby som bol vedel a mať auto, ktorého by mi nebolo ľúto, otvorím si Mekáč.
P.S. Keď ma tieto pohľady niekedy prestanú baviť, bude načase vymyslieť si parte ;)
