reklama

Istanbul - môj druhý domov. Časť I.

Aj keď slovné spojenie „druhý domov“ je trochu pritiahnuté za vlasy. V tomto zaujímavom meste som nikdy súvisle nežil, napriek tomu si dovolím tvrdiť, že som ho mal možnosť spoznať z úplne inej stránky ako bežný turista. Taktiež som tu zažil veci a spoznal ľudí, vďaka ktorým sa tu cítim ako človek ktorý tu jednoducho tak trochu patrí...ale pekne poporiadku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

História nášho vzťahu sa datuje od roku 1997, keď som ho navštívil prvý krát cestou do Grécka. Mal som 14 a na dovolenky sme chodili s bratom a rodičmi výhradne autom (malo to svoje čaro). Otec vtedy zvolil trasu Žilina – Thessaloniki formou Žilina – Rumunské pobrežie (Constanca – na to mesto v živote nezabudnem...), celé (!!!) Bulharské pobrežie, Istanbul a z Istanbulu po južnom pobreží európskej strany Turecka až do Grécka. Netreba pripomínať, že samotná cesta bola zážitok sama o sebe, trvala takmer toľko čo celá dovolenka ale to je iný príbeh. Turecko a samotný Istanbul mi vtedy ako adolescentovi prišli ako druhá strana sveta. To sa mi aj potvrdilo pri návšteve Bulharsko – Tureckých colníkov. Už na hraniciach som mal prvú medzinárodnú lingvistickú skúsenosť kedy mi Turecký colník v stredných rokoch vysvetľoval prečo stále čakáme na víza formou „ In ten minutes, mein freund will komen, und then člap“. Pri poslednom citoslovci mi daný administratívny pracovník nezabudol príslušnou gestikuláciou naznačiť, ako vyzerá orazenie našich pasov razítkom. Človek by sa aj chcel zasmiať ale ujo mal uniformu a pred tou som mal v tom období ešte rešpekt. Ale keď som vyšiel z budovy vynahradil som si to. Je dobre pripomenúť, že víza stáli buď 20 dolárov alebo 20 mariek (Turecká Národná Banka musela mať veľmi zvláštny kurz). Môj prvý príchod do tejto metropole bol pre mňa veľkolepý. Vstup do mesta zabezpečovala 12 prúdová diaľnica (6 prúdov v oboch smeroch) smerom od západu. Slovák ktorý mal dovtedy problém vidieť vo vlastnej krajine ozajstnú aspoň 4 prúdovú diaľnicu mal naozaj zážitok už z takejto relatívne banálnej veci. Po vstupe do mesta som tých prekvapení zažil viac než dosť, či už to bola návšteva Grand Bazaru alebo úzkych Istanbulských uličiek kde predávajúci vykrikovali nejakou vtedy pre mňa hatlaninou na potencionálnych zákazníkov, prvý krát som videl ako „predavač“ doslova násilím vtiahol okoloidúceho do obchodu a tam mu nútil svoj tovar. Plynule sa prešlo do inej uličky kde to zase vyvoniavalo po korení, pečenom mäse, pečive....všetkom možnom. To som ešte vtedy netušil že budem na týchto vôňach o 10 rokov závislý. Podcenenie priameho slnka, vyčerpanie z cesty a môj vek sa podpísali na tom, že vtedy som si veci a krásy ktoré vidím neuvedomoval a chcel som ísť odtiaľ po 2 hodinách preč. Moje prosby boli vypočuté až keď zapadlo slnko takže odchod z mesta si nevybavujem práve do detailov. Čo si ale pamätám je, že otec dostal slabší úpal a tak keď ostré slnko zapadlo všetkých sa nám dosť uľavilo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V živote som veľa šťastia nemal. Hádam okrem zdravia (klop klop klop) všetko som si musel vydrieť buď hlavou alebo rukami. To nie je sebaľútosť ale konštatovanie faktu. Keď som išiel na nejakú skúšku a z X otázok som sa nenaučil 2, bola 90% pravdepodobnosť, že práve jednu z tých dvoch si vytiahnem. A tak som nemohol nič nechávať na náhodu a naučiť sa všetky. Pár krát som to riskol...a pár krát na to doplatil. Práve preto sa spolieham sám na seba...vždy a všade.

Kto ma pozná vie, že ľudí ktorých si púšťam k telu by som porátal na prstoch dvoch rúk. Mať veľa kamarátov ale málo priateľov je v mojom prípade namieste. Dôvody rozoberať nebudem...ale prečo to píšem? Istanbul mi dal do života šťastnú skúsenosť a človeka ktorý sa mi k telu dostal nenásilnou formou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

August 2005. Návšteva v Istanbule spred X rokov dávno zabudnutá, mal som iné starosti. Kráčam hore Farskými schodmi keď tu zrazu „Ahoj Peťo“. Bola to Andrea. Poznali sme sa ešte zo základnej školy a nevideli sme sa asi 10 rokov. Vždy ma potešia ľudia, ktorý si ma pamätajú po takejto dobe a ešte sa mi aj prihovoria. Po pár vetách som z nej dostal, že pracuje v Bruseli v istej agentúre ktorá má za úlohu vzdelávať univerzitných študentov v krajinách ktoré začali prístupové rokovania do EÚ. V Žiline bola pozrieť rodičov po dlhej dobe. Odo mňa sa dozvedela, že som práve ukončil Bc. na Univerzite a moja práca bola zhodou okolností z jej brandže. Písal som o Európskej menovej únií...paradoxom je že to nie je téma ktorú som si vybral ale ktorá mi ostala...pretože ako už je o mne známe, nechávam si všetko na poslednú chvíľu a tak to aj dopadlo. Po vyslovení názvu témy jej zažiarili oči. Pozeral na hodinky „Peťo musím utekať ale urob pre mňa niečo, prelož svoju prácu do angličtiny alebo francúzštiny a pošli mi ju na mail...tu je moja vizitka“. Pusa na líce a už jej nebolo. Stál som na schodoch, v ruke žmolil vizitku a nechápal že rozhovor, ktorý trval sotva 3 minúty mi do značnej miery práve zmenil život. Keďže úroveň mojej znalosti francúzštiny sa dá porovnať s mojou znalosťou háčkovania, po krátkej ale intenzívnej úvahe som zvolil angličtinu. Preložené, poslané najbližší možný víkend...a po pár dňoch som na to zabudol. Neveril som...vlastne som ani nechápal prečo to odo mňa Aďa chcela a tak som to neriešil. Požiadala ma o to a ja som slovo dodržal. Asi po 2 týždňoch som obdržal veľmi zvláštny mail. V ňom stálo že moja „štúdia“ (???) vyhovela podmienkam agentúry v prvom kole a chcú po mne aby som si vybral krajinu v ktorej budem pôsobiť, pokiaľ prejdem ďalšími výberovými kritériami. Chorvátsko/Turecko. Tu nebolo nad čím premýšľať...bez váhania bola moja voľba jasná. Spustil sa kolotoč štúdií a testov o témach, o ktorých som ešte mesiac dozadu ani nesníval. Medzinárodná spoločenská etiketa, spoločenská etiketa islamských štátov, filozofia a história koránu...načo je komu vedieť tieto veci od človeka, ktorý na akejkoľvek škole nikdy v ničom nevynikal. Mali ale šťastie...mňa totižto netreba hnať do štúdia vecí ktoré ma zaujímajú. A tu sa teda trafili J Prešiel som. Ostávala posledná vec – pripraviť sa odborne na svoju tému ktorá v mojom prípade bola o Maastrichte a všetkým čo s ním súvisí. Odborná príprava nebolo nič iné len si o danej téme naštudovať, pripraviť si prejav (oficiálne sa to volalo „prednáška“ na rozsah 2x A4) a pripraviť sa na potencionálne otázky zo strany študentov. Tým, že moja bakalárska práca a táto príprava boli z asi 80% totožné, mal som problém za krátky čas vyriešený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O mesiac som mal letenku na stole spolu s propagačnými materiálmi o Turecku (malá knižka – zaujímavo písaná). Neveril som vlastným očiam. Ja „pracovne“ cestujem mimo SR J. Logistika presunu bola jasná aj keď menej pochopiteľná. Celý 30 členný tím (25 ľudí – každá členská krajina EU tam mala jedného človeka a 5 členov „realizačného tímu“) sa mal stretnúť na „neutrálnej pôde“ v Zurrichu odkiaľ sme sa naložili do jedného lietadla a odleteli spolu. Odhliadnuc od toho, že sme čakali jeden na druhého kým sa všetci stretneme na jednom letisku a teda niektorí tam čakali poriadne dlho...pre ľudí ktorí napríklad leteli z pobaltských krajín to bola strastiplná cesta vlastne 2x dlhšia ako keby leteli priamo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

06. Január 2006. Lietadlom z Prahy pristávam v Zurrichu. V tranzitnej hale ma čaká človek ktorý sa predstaví ako člen realizačného tímu a zavedie ma do spoločnej miestnosti kde sú všetci ostatní. Po letmom spočítaní mi došlo, že moje lietadlo je jedno z posledných na ktoré sa ešte čakalo. A mal som recht. Ešte jedno z Dánska a išlo sa. Cestou v lietadle sme sa pozoznamovali a keďže let trval 3 hodiny vytiahol som knižku ktorú som dostal pribalenú k letenke a rozčítal sa. Zhodou okolností som sedel vedľa mojej českej „kolegyne“ Kateřiny ktorá toho veľa nenarozprávala tak som mal aspoň kľud a čítal ďalej.

Hmmmm : veľké sociálne rozdiely obyvateľstva, relatívne zastaraná infraštruktúra, na určitých miestach v krajine mnohoženstvo, môžete sa stretnúť s domácim násilím priamo na ulici, nepozerajte sa ženám do očí, ženy sú minimálne zastúpené vo verejnom aj súkromnom sektore, muži sa ešte stále a často držia islamského práva „Šaría“...atď atď. Zaujímavá knižka. Radšej si ju nechám počas celého pobytu, nerád by som prišiel s niekým do konfliktu.

Peter Sako

Peter Sako

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Možno nie vždy viem čo robím, ale vždy viem PREČO to robím. Ani tak niesom rád v cudzej krajine ako do nej cestujem. Nikdy sa nenudím, vo všetkom čo ma baví sa snažím byť tak dobrý ako sa len dá. Mám rád hory, dobré jedlo, nekovenčné/netradičné veci a úprimných ľudí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu