reklama

Istanbul - môj druhý domov. Časť XI.

Bospor – tým to celé začalo. Nebyť tohto prírodného úkazu, Istanbul by nikdy nevznikol. Morská úžina dlhá vyše 30km a široká od 660m do 3,5km ktorú jednoducho musíte vidieť. Možností pozrieť si túto jedinečnú hranicu (geografickú, politickú, ekonomickú...) medzi Európou a Áziou máte hneď niekoľko. Najlepšia je cesta loďou. (skúšal som tiež autobusom, autom....dokonca pomerne veľkú časť aj pešo :)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

 

Cez Bospor vedú 2 mosty. Most Bospor (aký poetický názov) a Most Sultána Mehmeta. Oba obrovské a ako som už spomínal, častý terč samovrahov kde dopad na hladinu z takejto výšky sa rovná istej smrti. Zaujímavosťou je, že Most Bospor (južnejší a starší) otváral v roku 1973 aj náš Alexander Dubček. Severnejší Most Sultána Mehmeta bol uvedený do prevádzky až v roku 1988. Druhý spomínaný je postavený prakticky na najužšej časti Bosporu. Hneď pri ňom je stará byzantská pevnosť Rumelihisari.

Prečo je Rumelihsari postavená tam kde je postavená je z taktického hľadiska asi každému jasné. Loď ktorá plávala cez Bospor sa v tomto mieste logicky nemala šancu vyhnúť dostrelu diel. V 15. storočí kedy bola pevnosť postavená mali dostrel delá bez problémov cez celý Bospor takže pohoda :).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Návšteva Rumelihisari netrvá viac ako hodinu, ak budete mať cestu okolo určite ho navštívte.

Za druhým mostom sa naša loď stáča smerom na juh a tak opäť mierime do prístavu Eminönü. Zaujímavosťou je, aký rozdiel je keď sa pozriete na Európsku a na Ázijskú stranu. Diametrálne odlišný pohľad, už len takto z paluby. Ak niekedy navštívite Ázijskú stranu, budete mať pocit, že ste v inom meste. Iné chovanie ľudí, iná atmosféra....v neposlednom rade iné ceny.

Pri plavbe loďou vám na Európskej časti padne do oka palác Dolmabahce.

Dolmabahce je v ponímaní trochu jedinečný. Tak ako je pre turistov asi najzaujímavejší palác Topkapi, tak pre Turkov je to práve Dolmabahce. Palác je jeden z najmladších (ak nie úplne naj...) postavený s polovici 19. storočia a podľa mňa aj najkrajší. Pre miestnych má ale nezmazateľné miesto v histórií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

10.11.1938 o 09:05 tu posledný krát vydýchol Mustafa Kemal Atatürk. Písať o Atatürkovi to je na celú knihu a nie časť jedného blogu. Časťou mojej prípravy na pobyt v Istanbule bolo aj štúdium novodobej histórie Turecka a garantujem vám že Atatürk je proste všade. Dokonca aj v tých častiach dejín ktoré sú dávno po jeho smrti. Kult osobnosti dotiahli Turci takmer do extrému (alebo ani nie takmer). Z toľkých obrazov, búst, sôch, pomenovaní (od ulíc až po budovy) máte pocit ,že ten človek nie je človek ale Boh. No a tak sa tu k nemu a k jeho pamiatke aj chovajú. Atatürk je človek ktorý je proste nedotknuteľný a povedať na neho zlé slovo v zlom čase a pred nesprávnym človekom to si koledujete o poistnú udalosť...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

História veľkých národov ktoré sú vedené spravidla jednou osobnosťou majú v sebe jeden paradox. Džingischán nebol Mongol ale údajne Číňan, Napoleon nebol Francúz ale Talian, Stalin nebol Rus ale Gruzínec, Hitler nebol Nemec ale Rakúšan....Atatürk nebol Turek ale Grék. OK, ja som to naozaj veľmi zjednodušil pretože Solún (dnešné Grécke Thesaloniky) kde sa Atatürk narodil, bolo vtedy osmanské mesto a považovať ho za Gréka nie je úplne kóšer ale tak nejak sa mi to tu hodí :). Ešte k tomu mal otca Albánca. Turci ho v skratke uznávajú ako veľkého reformátora, ktorý dal Turkom ich identitu a národnú hrdosť. Bol to práve on, kto urobil z Ankary hlavné mesto (aby nemohlo byť dobité z mora), kto dal volebné právo ženám, kto urobil z ľudí „seberovných“... Každá minca má ale 2 strany. Faktom je že Kemalizmus (politický myšlienkový prúd, ktorý je založený na základe jeho princípov) je pri bližšej analýze v podstate socializmus made in Turkey. Atatürk bol veľký kamarát s Leninom, veľkým zástancom zničenia monarchie (paralela s vyvraždením cárskej rodiny v Rusku boľševikmi), sekularity a v neposlednom rade priamo zodpovedný za vyvraždenie takmer pol milióna Grékov (dlhý príbeh). V očiach Grékov je Atatürk do dnešného dňa považovaný, za jedného z najväčších vrahov novodobých dejín. Aj z toho pramení vzájomná „láska“ týchto dvoch národov ktorá trvá doteraz....a len tak rýchlo to asi neprestane.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Posteľ na ktorej Ataturk zomrel, je zakrytá veľkou tureckou vlajkou a je jednou z najväčších atrakcií palácu Dolmabahce a hotový svätý grál pre Turkov. Jeho narodenie a smrť sú pripomínané doteraz ako štátne sviatky. Návštevu Dolmabahce určite doporučujem, možno ešte viac ako Topkapi ale keď už navštívite mesto tak prečo nenavštíviť oba J.

Prichádzame do Eminönü, výlet nám trval solídne 3 hodiny a už sa začína stmievať. Na západ slnka nad Sulejmanovou mešitou sa nemôžem vynadívať. Elif si to všimla a chytila ma za ruku.

„Nikde na svete krajší západ slnka nenájdeš.“

Usmial som sa na ňu ale neodpovedal, nemusel som.

Vybrali sme sa smerom k zastávke metra, bolo načase ísť do našej štvrte a tak sme teda nasadli.

Istanbul má niekoľko dráh ktoré by sme mohli nazvať sieť metra. Nazvať ich všetkých metro nie je úplne správne. Sieť koľajovej dopravy je zastúpená klasickým metrom, tzv light metrom, takou kvázi električkou (naozaj na úrovni), klasickým vlakom, metrobusom (autobus ktorý má vyhradenú časť cesty len pre seba – OK koľajová sieť nie je úplne správny výraz J ) a mnohých ďalších lokálnych systémov. Sú zastávky kde sa dráhy jednotlivých systémov pretínajú a teda keď vystúpite na takejto špecifickej zastávke, môžete bez námahy prestúpiť. Akurát zabudnite na to, že stále bude platiť jednorázový lístok/karta/žetón, ktorý držíte v ruke. Budete si musieť zaplatiť za nový...ale táto doprava nie je ani náhodou drahá, takže to nie je až taký problém.

Prichádzame na stanicu Atakoy, odtiaľ máme asi 2km k môjmu hotelu a k domu Elif. Jej dom je po ceste skôr, nachádza sa veľmi blízko malej nákupnej štvrte Atakoy Carsi, cez ktorú prechádzame. Elif ma zrazu zatiahne do postrannej uličky, ktorá v tejto štvrti funguje ako food court. Vojde do akejsi reštaurácie, v podstate fastfoodu a vyjde s jedlom ktorému venujem zvláštnu časť tohto blogu.

Içli Köfte – A.K.A. moje najobľúbenejšie turecké jedlo :). Neviem do akej miery je autentické ,nakoľko ho majú aj v Sírií a celkovo v arabskom svete (všade pod iným menom), v Turecku mi chutí najviac. V podstate ide o mäsovú zmes (zase klasika – väčšinou jahňacina) obalená a vyprážaná v zmesi kukuričnej múky, vajíčka...a podobne J. Podáva sa so zeleninou a cesnakovým dresingom. Čo sa mňa týka – absolútna bomba. Treba si dať ale veľký pozor aby to čo kupujete bolo čerstvé a nie mrazené – inak je to naozaj hnus. Na Içli Köfte nikde inde v Istanbule nechodím a do Atakoy Carsi chodievam nakupovat doteraz :).

Ľudí je v obchodnej ulici málo keďže je nedeľa. Toto je trocha zaujímavosť, pretože pre Islam je piatok to čo je pre kresťanov nedeľa. Logicky by malo byť voľnejšie v piatok a nie teraz – v nedeľu. Istú dobu to tak naozaj fungovalo ale časom sa ekonomika musela prispôsobiť tomu, že produkcia HDP sa v rámci týždňa utlmuje vo svete práve v nedeľu, prispôsobilo sa aj Turecko. Nič ale nemení na tom fakt, že nábožensky je piatok najdôležitejší.

Elif má od Atakoy Carsi domov tak 100 metrov, takže som ju odprevadil a tentokrát bez problémov trafil ku mne do hotela. V lobby nikto, všetko spalo bolo už cca 23:00 a ja po uvedomení si, že pospím prinajlepšom 6 hodín, valil do postele lebo všetci vieme čo za kolotoč ma čaká nasledujúci deň.

Dni po víkende neboli ničím zaujímavé, lietali sme po univerzitách, bľabotali tie svoje nezmysly čo sme mali napísané na papieri, otázok od študentov by som po „prednáške“ dokázal spočítať na prstoch jednej ruky. V utorok večer sa so mnou Elif v univerzite rozlúčila veľmi letmo len tak že „ahoj, vidíme sa“. Nechápal som, ráno predsa letím domov. Tentokrát našťastie každý do svojej destinácie, ja som mal namierené do Prahy spolu so svojou kolegyňou Kateřinou, s ktorou som počas celého pobytu prehodil asi 3 vety (slovom tri). Až po vystúpení z autobusu a vstupe do odletovej haly som pochopil. Stála tam Elif s uplakanými očami a niečo držala v ruke. S mierne roztraseným hlasom mi dávala jej náramok ako pamiatku na seba a hodila sa mi okolo krku. Nechápal som, za 2 mesiace som sa mal predsa vrátiť. Až keď mi vysvetlila došlo mi, za 2 mesiace budem mať iného tlmočníka ona končí. Bála sa že sa už neuvidíme, čo pre mňa nemalo logický základ. Objala ma silno a dlho, neviem koľko sme tam takto stáli. Sľubuje, že ma príde pozrieť a ja to beriem s rezervou keďže jej rodičia sú dosť konzervatívni. Tak ale keď nepríde hora k Mohamedovi.... ;).

Neznášam dlhé lúčenia a toto bolo dlhé. Elif ma posledný krát pohladila po tvári a dlaňami mi chytila tvár...

„Keď tu prídeš nabudúce už to pre teba nebude cudzie mesto.....cíť sa tu vždy ako doma Peter, prosím ťa o to!“

Posadil som sa do lietadla a myšlienkami bol niekde úplne inde.

Štartujeme.....pozerám sa na štrť Florya, Küçükçekmece, Esenyurt. Nikdy som v týchto častiach Istanbulu nebol, napriek tomu som pohľad na ne z lietadla dá sa povedať znenávidel. Znamenalo to, že idem domov a Istanbul mi bude veľmi chýbať. To koľkokrát som bol v Istanbule do dnešného dňa už nerátam, je to vlastne jedno. Chodím tu často (aj keď nie tak často ako by som si želal) a vždy sa tu cítim ako doma.

Dnes je môj hotel úplne prerobený, dostal nového majiteľa. Vlak z Bakirkoy do Eminönü je dnes moderný, krásny, čistý. Anadolu Jamming Club neexistuje, na jeho mieste je predajňa handier. Umit dnes hrá v Jazz klube blízko Istiklal. Vedľa Carousel vyrástol ďalší orovský obchodný dom a keď vojdem do postrannej ulice v akejkoľvek štvrti...radšej sa 3x obzriem a zrýchlim krok J.

A Elif?! S ňou sme v kontakte do dnešného dňa, voláme si, píšeme si...stala sa mi akousi rodinou a do dnešného dňa som jej dlžný strašne veľa. V prvom rade za to, že mi ukázala jej mesto z úplne inej stránky, ktoré sa mi zarylo do hlavy a do srdca veľmi veľmi hlboko. Dnes je z nej letuška a splnil sa jej sen, chcela vidieť svet. Svoj sľub, že ma príde navštíviť dodržala vo februári 2011. Na privítanie s ňou asi nikdy nezabudnem J napriek tomu že sa vídame pravidelne v Istanbule...a samozrejme jej obavy sa nenaplnili, dva mesiace po mojom prvom odlete sme sa streli opäť.

Agentúra ktorá ma vyslala do Istanbulu ešte niekoľkokrát dnes už taktiež neexistuje, transformovala sa a zmenila meno. Vďaka nej som ale pobehal pol sveta, spoznal ľudí a zažil kopu vecí....ale to je už iný príbeh...

Peter Sako

Peter Sako

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Možno nie vždy viem čo robím, ale vždy viem PREČO to robím. Ani tak niesom rád v cudzej krajine ako do nej cestujem. Nikdy sa nenudím, vo všetkom čo ma baví sa snažím byť tak dobrý ako sa len dá. Mám rád hory, dobré jedlo, nekovenčné/netradičné veci a úprimných ľudí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu