Istanbul - môj druhý domov. Časť X.

Autor: Peter Sako | 25.7.2013 o 20:20 | (upravené 25.7.2013 o 20:50) Karma článku: 7,68 | Prečítané:  1188x

Počas plavby loďou sa väčšinou nenudíte...aspoň väčšiu časť cesty. Plavbu Vám „spríjemňujú“ obchodníci so všetkým možným. Ponúkajú od ručných odšťavovačov až po „zaručene pravé“ Rolexky. Prípadne natrafíte na nejakých kvázi umelcov ktorí sa snažia buď spievať alebo na niečom hrať (pri troche smoly oboje). Každopádne máte nádherný výhľad na celú pobrežnú časť Istanbulu.

Plavba loďou z ostrovov trvá o dosť kratšie. Konečne sa neplazíme pri pobreží a nezastavujeme v každom prístave po ceste. Teraz mierime priamo do prístavu Eminönü, cestou míňame legendárny maják, ktorý väčšina z vás určite pozná...ani radšej nebudem spomínať z ktorého masovo sledovaného seriálu J

Dievčenská veža, Panenská veža.....alebo proste Kiz Kulesi tak ako ho volajú miestni. Počet legiend ktoré sa k nej viažu sa snáď ani nedá spočítať. Každopádne ide o vežu postavenú v 12. storočí na skalnatom výbežku na vstupe do Bosporu. Veža bola majákom, väzením....dnes slúži ako luxusná reštaurácia s koncertami, banketmi a podobne. Dopravu zabezpečujú súkromné člny z oboch brehov Bosporu. Večer je naozaj veľmi pekne osvetlená.

Prichádzame do prístavu Eminönü. Tu sa už solídne orientujem. Elif ma ťahá opäť smerom k Spice Bazaru ale tým len prechádzame. Stúpame relatívne strmou ulicou asi 1 km ked zrazu zastavíme pred obrovskými (zatvorenými) dverami a nad nimi veľký nápis Kapali Çarşı.


Kapali Çarşı AKA Grand Bazaar. Keby sme urobili rebríček lokalít prečo je Istanbul známy Grand Bazaar by bol 100% v TOP 5 (podľa mňa možno aj vyššie). Tento nákupný gigant pod jednou strechou patrí k najväčším krytým tržniciam na svete (niekde som čítal, že je úplne najväčší ale myslím, že minimálne všetkéhoschopní súdruhovia z Číny to už prekonali). Historicky ale na tento komplex nič nemá. Postavený v 15. storočí pôvodne ako komplex skladových budov bol značne rozšírený v 16. storočí. V 19. storočí Istanbul postihlo jedno z mnohých zemetrasení a tentokrát si to bohužiaľ odniesol aj Grand Bazaar. Peniaze na jeho rekonštrukciu sa našli až v roku 1894 a tak sa prestaval do dnešnej podoby (za ten čas sa samozrejme opäť o niečo rozšíril). No a od histórie prejdeme k štatistickým faktom J


Grand Bazaar sa rozkladá na ploche asi 50 hektárov z čoho sa využíva tak 40 + -.  Tvorí ho vyše 60 krytých pasáži a viac ako 1200 budov. Pracuje v ňom asi 20 000 ľudí a denne ho navštívi do 500 000 turistov / zákazníkov (v závislosti od sezóny). Do komplexu sa primárne vstupuje štyrmi hlavnými bránami (pred jednou z nich práve stojíme). Keď to poviem veľmi zjednodušene tak z každej svetovej strany jedna. Otvorené denne okrem nedele...a keďže je práve nedeľa tým sa vysvetľuje prečo stojíme pred zatvorenými dverami. Vo vnútri sa dá kúpiť hádam všetko od handier, zlata, hračiek (ktoré pôsobia že pri svojej krehkosti sotva prežijú 24 hodín), kobercov.......proste všetko.  Pribudli reštaurácie no a samozrejme obchody s korením, sušeným ovocím a tureckými sladkosťami – Lokum.


Lokum je podľa niektorých historických prameňov najstaršia človekom vyrobená sladkosť na svete. Ľudia si ju niekedy pletú s u nás známym tureckým medom ktorý má ale od Lokum veľmi ďaleko (faktom ale je, že zrejme bol ním inšpirovaný).

Vyrába sa strojovo aj ručne zo stuhnutého cukru a pektínu........či čo (to čo je?! :D, nevadí vygooglime). Zoženiete ho (ten Lokum, nie pektín ;) ) prakticky všade....a tým myslím všade, pomaly aj v drogérií. A navyše to má extrémne dlhú trvanlivosť. To asi preto, že je to tak sladké že to ani plesne a baktérie nechcú žuť. A to myslím vážne. Berte to ako môj prudko subjektívny názor ale ak si chcete povyťahovať plomby, celé protézy alebo si priviezť diabetes stupňa 26...dajte si. A vraj „turecká delikatesa jemne posypaná mletými orechmi, kokosom alebo práškovým cukrom“. Neviem do akej miery slovo „jemne“ u vás evokuje kvantitatívny stav...ale ja som mal raz toho „jemne“ práškového cukru toľko, že som pomaly potreboval pásový buldozér aby som odhrnul a aspoň matne videl čo som si to vlastne kúpil. Ale česť výnimkám. Lokum má toľko druhov, že sa určite nedá „nadávať“ na všetko.

Keď už sme pri tých sladkostiach, u mňa vyhrala sladkosť menom Lokma.


Lokma je v podstate také „donut“ cesto, vyprážané a namáčané v cukrovom roztoku s citrusovou šťavou. Ano ano....tiež je to strašne sladké. Ale toto mi proste chutí, zabite ma J. Lokma sa vyrába rôznych tvarov bez rozdielu chuti. Vaše ruky k tomu dostanú malú vidličku, váš mozog slušnú dávku endorfínu.....a váš pankreas hyperglykemický šok.

Elif mi len chcela ukázať kde sa Grand Bazaar nachádza, ak by náhodou zajtra nemohla byť so mnou. Problém však je, že ak by so mnou nešla stratil by som sa. V tomto kolose to nie je žiaden problém, zvlášť keď po vstupe vidíte koľko to má ulíc... Najlepšie je, že keď si nedáte pozor a jednou zo štyroch brán vyleziete, nebudete mať moc predstavu kde sa nachádzate. Takže opatrne ;)

Od Grand Bazaaru sme sa presunuli opäť na Sultanahmed Meydani kde som sľúbil, že sa ešte vrátime J Tentokrát máme namierené do Topkapi.

Topkapi je najväčší palác v Istanbule (a možno aj v celom Turecku). Bol oficiálnym centrom moci v Osmanskej ríši od 15. do 19. storočia. Údajne sa jedná o najnavštevovanejšiu pamiatku v Istanbule. Tvorený štyrmi hlavnými dvormi a mnohými budovami na vrchole svojej existencie tvoril domov pre viac ako 4000 ľudí. Niekoľkokrát zrekonštruovaný (zemetrasenie, požiar) dnes vkuse natrieskaný turistami. Hlavný vstup je hneď za Ayasofya, je tvorený obrovskými vstupnými dverami ktoré sú súčasťou vysokej steny s dvoma vežami oddeľujúcu palác od mesta. Topkapi sa časom stala nepohodlným sídlom sultána a tento ho radšej vymenil za menšie paláce pri Bospore. Ostali tu ale knižnica, mincovňa, klenotnica a mešita.

Hodina pokročila a nám opäť vytrávilo. Už klasicky sa obraciam na Elif, tá tentokrát dlhšie premýšľa zdrapí ma za ruku ideme smerom k prístavu Eminönü. Vchádzame do malinkej reštaurácie s kde pri istom grile svieti veľký nápis Kokoreç.


Kokoreç je v podstate veľmi tenká akási klobása natočená do veľkého valca a upečená v grile. A teda sa jedná o črevo (najlepšie jahňacie ale používa sa aj z kôz) naplnené ochutenou zmesou vnútorností. Toto sa nakrája na malé kolieska, strčí sa do žemle a hotovo J.

V dobe keď som tam bol prvý krát riešila EU (okrem iného samozrejme) práve toto jedlo. Vytýkala mu hygienické normy a dokonca hrozila jeho úplným zákazom pokiaľ by sa Turecko stalo členom EU. Ako to dopadlo neviem, či sa to stále rieši alebo nie. Viem že Kokoreç sa doteraz našťastie bez problémov predáva a nevyzerá to, že by tomu malo byť inak.

Kokoreç + ayran dohromady a mne viac netreba. Najedení opäť k spokojnosti J. No a keďže sme prakticky priamo v lodnom prístave bolo by načase si pozrieť Bospor trochu viac z blízka...

P.S.

Pektín : Pektíny sú skupina polysacharidov vyskytujúcich sa v bunkových stenách a medzibunkových vrstvách všetkých suchozemských rastlín. Ich tvorba prebieha v Golgiho aparáte rastlinných buniek.

No.....tak už vieme čo je pektín, koťuha jedna :)

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?