Istanbul - môj druhý domov. Časť IX.

Autor: Peter Sako | 2.7.2013 o 21:35 | (upravené 2.7.2013 o 21:51) Karma článku: 8,45 | Prečítané:  988x

Imám sa rozdrapuje zbytočne. Ani ho nevnímam a zobúdza ma až SMS od Elif okolo ôsmej rána. „čakám ťa v lobby, vstávaj :) “. A opäť už nacvičená procedúra a letím dole schodmi....so solídnymi kruhmi pod očami.

„Vyzeráš hrozne, dokedy si bol hore?“... smiala sa

„Aj ja ti prajem dobré ráno“ znela moja ironická odpoveď ale s úsmevom.

Elif zavelila „Poď ideme sa niekde najesť!“ a tak sme teda šli.

Od včerajšej odpornej skúsenosti sme sa obaja zhodli, že by nebolo odveci nielen zmeniť lokál ale aj lokalitu. A teda bola pred nami cesta do centra, tentokrát klasicky – autobusom.

Nastúpili sme teda na najbližší a už sme išli smer centrum. Cestou rozprávam Elif o svojom večernom žúre. Trochu spozornela keď zistila, že som išiel od jej domu do klubu sám a pešo. Ale inak celú cestu so záujmom počúvala. Po asi hodine vystupujeme pri moste Galata. Tentokrát ale kráčame na opačnú stranu.

Pri moste sú 2 stavby ktoré nemôžete prehliadnuť. Yeni Cami, relatívna malá ale zato veľmi obľúbená a rušná mešita. A Spice Bazar, do neho vchádzame.


Spice bazar, ako už názov napovedá, je trh s korením. Teda bol, dnes sú tam obchody od výmyslu sveta. Hlavne korenie samozrejme, ale tiež sladkosti, orechy, sušené plody....a podobne. Prevládajú potraviny ale nájde sa aj pár lokálov so suvenírmi, zlatom... V tejto podobe tu stojí od konca 17. storočia. Jeho údajne prvé pomenovanie od roku 1664 kedy bol postavený bolo Nový Bazar. Neskôr sa premenoval na Egyptský Bazar (alebo pre miestnych Mısır Çarşısı. Mısır je poturečtený názov mena Egypt v arabčine = Al – Misr). Prečo Egyptský? Do dnešného dňa som vlastne 100% nezistil, prečo sa volá Egyptský. Je na to niekoľko teórií. Počul som už názory, že to bolo postavené Egypťanmi, pre Egypťanov....Podľa dôveryhodnejších zdrojov bola výstavba financovaná Egyptom, respektíve výnosom z obchodovania s touto krajinou.

Samotný Spice Bazar je relatívne malý. Má len dve ulice na seba kolmé. Dohromady vlastne tvoria také veľké tlačené L (asi 100+130 metrov). Keď som bol v Istanbule prvý krát ako 14 ročné ucho, Spice Bazar je prvá vec, ktorú si pamätám. Neskutočne to tam vonia a keďže som dnes ešte nejedol, išli sme sa niekde najesť.

Pokiaľ si chcete dať raňajky v Istanbule a ste v centre ako teraz my, máte prakticky neobmedzené možnosti kam ísť a čo si dať. U mňa vyhrali na plnej čiare turecké „palacinky“ gözleme.


Slané tenké cesto (priemer slušného pol metra) upečené na platni ktorá vyzerá trochu ako keď otočíte WOK hore nohami. Naplníte ho čím chcete (kozí syr, huby, zelenina, zemiaky, mäsová zmes...). Jednoduché, rýchle, chutné, lacné – paráda. Písať o tom čo všetko si môžete dať v Istanbule pod zub by nemalo zmysel, iba ak by som si našiel čas napísať takú 5-6 zväzkovú encyklopédiu. Čo ale nemôžem opomenúť je jedlo, ktoré by malo byť vyhlásené ako národný poklad.

Balik Ekmek (ryba chleba) : predáva sa priamo z lodí v prístave pri Zlatom Rohu. Smažená makrela so šalátom v chlebe zaliate citrónovým dresingom. Iba raz ochutnáte - závislosť na celý život.


Celkovo je lepšie dať si jedlo v stánku alebo zariadení, kde ho pred vami vyrobia. To nie je problém nájsť. Máte tiež možnosť dať si niečo v sieti predajní napr. Simit Sarayi. Tu mám síce silný pocit, že ide o dopekané, síce kvalitné, ale predsa polotovary (len dedukujem). V každom majú totiž také tie dopekacie pece, ktoré poznáme z našich supermarketov, kde sa strkajú na kosť zmrazené pečivá a ktoré následne dostanú marketingový punc „čerstvo upečené/dopečené“ a pritom je to hnus.

Najedení = hneď je ten svet o niečo krajší.

„Dúfam, že nemáš morskú chorobu“ pleskla Elif do éteru a ťahá ma za ruku smerom k prístavu.

V časti Eminönü je lodný prístav. Keď to trochu pritiahnem za vlasy tak lodná doprava je v Istanbule niečo ako MHD. Istanbul má niekoľko lodných malých prístavov medzi ktorými funguje kyvadlová doprava a tak nie je problém sa dostať lacno na niektorú pobrežnú časť mesta. My sme ale išli trochu inde.

Pomerne dosť ľudí, ktorí už o tomto meste počuli, nevie, že k Istanbulu patrí skupina 9 ostrovov (Prens Adalari = Princove ostrovy). 4 väčšie pomerne hornaté a 5 malých. Nachádzajú sa južne od Ázijskej časti mesta. Klasicky loďou sa dá dostať len na 4 väčšie. Ja mám najradšej ten najväčší – Büyükada.

Cesta na ostrov nám trvá viac ako hodinu keďže to na loď nie je najbližšie, náš ostrov je najďalej a navyše po ceste máme niekoľko zastávok. Jedna z nich je štvrť Karaköy a teda prvý krát : „vitajte v Ázii“ J

Ostrovy sú úplne iný svet. V lete je tu plno kvetov. Takmer tu nie sú autá. Používajú sa len ako prostriedky miestnej správy (smetiari, policajti, zásobovanie...). Prevažujú konské záprahy (a podľa toho to tu tak trochu cítiť) a bicykle. Sú miestom, kde pomerne veľa obyvateľov mesta odchádza na svoje „letné sídlo“ na niekoľko týždňov a teda pokiaľ ostrovy navštívite v lete, rátajte s tým, že tu bude trochu rušno. Domy sú buď veľmi moderné alebo „old style“ niečo ako viktoriánsky štýl. Každý z ostrovov má zopár pláží, ide teda o jedno z mála miest kde sa v Istanbule môžete okúpať v mori. Našťastie je Január, takže žiadne rušno sa nekoná. S Elif sa vydávame na letné sídlo ich rodiny, čo je menší domček s veľkou záhradou vzdialený od prístavu asi 2 km. Samozrejme v tomto období tu nikto nie je tak si kľudne sadneme na lavičku. Ich dom je nad morom v pomerne strmom kopci a máme krásny výhľad na mesto. Je tu úžasný kľud. Rozprávame sa...opäť sa veľa pýta na Slovensko, na moju rodinu, na to ako žijem aké sme mali detstvo, proste klasika.


Každý z ostrovov má svoje špecifiká. Pre mňa je to na Büyükade budova, o ktorej, keby som povedal, že je ako vystrihnutá z hororu, tak je to naozaj veľmi mierne. Reč je o starom Gréckom sirotinci. Budova stará vyše 100 rokov (1898) je najväčšou drevenou budovou v Európe a druhou najväčšou na svete. Pôvodne konštruovaná ako luxusný hotel a kasíno ale v roku 1903 podľa rozhodnutia Sultána ( Abdul Hamid II. ) prerobená na sirotinec (ono tá história je trochu komplikovanejšia ale to nie je podstatné). Počas Cyperskej krízy v roku 1964 bola budova zatvorená a odvtedy (skutočne zaujímavým spôsobom) chátra. Schátrala do takej podoby, že normálny človek bez masochistických sklonov, má problém za bieleho dňa prejsť za plot, nieto ešte vstúpiť do budovy. Ale pokiaľ sa niekedy na tomto ostrove vyskytnete zájdite sa pozrieť, stojí to za to J.


Písať o každom ostrove zvlášť by opäť bolo na dlho, pre mňa osobne je ešte zaujímavá budova na susednom ostrove Haybeliada. Ide o akúsi formu Katolíckej univerzity, miestny tomu hovoria Teologická škola. Bizarné je, že ide o školu ktorá je dosť izolovaná keď si zoberieme že je na ostrove a navyše je izolovaná aj v rámci ostrova samotného. V podstate je umiestnená na kopci uprostred lesa, kde okolo nie je prakticky nič. Dnes už je údajne zatvorená. A preto mám ostrovy zafixované ako trochu také panoptikum J.


S Elif sme si dali dlhšiu prechádzku po meste, prvý krát vidím v miniatúrnej verzii supermarket TESCO a Carrefour. Ku koncu prechádzky si ideme dať niečo pod zub a keďže som v Turecku, už by bolo načase dať si prvý kebab. Objednala mi taký špeciálnejší s baklažánom. Aj keď špeciálnejší je len pre mňa. Baklažán tu je asi taký bežný ako u nás zemiaky. Turci ho dávajú všade....hádam aj do kávy J. Ale kebab skvelý...ako inak?!

 

Po tomto kvázi obede sadáme na loď a opäť smer Eminönü.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?