Istanbul - môj druhý domov. Časť VIII.

Autor: Peter Sako | 24.6.2013 o 20:31 | (upravené 24.6.2013 o 21:09) Karma článku: 5,94 | Prečítané:  924x

Aj keď je tma, nemám problém už trafiť do už nami známeho klubu. Dokonca som sa sám vymotal z ulice kde Elif bývala. Človek sa naozaj učí na svojich chybách. Problém však je, že cesta sa mi zdá byť 2x taká dlhá, nemám s kým kecať. V istom sprievodcovi som sa dočítal, že chodiť sám po večernom Istanbule sa nedoporučuje kvôli kriminalite, hlavne drobným krádežiam. Tu som však trochu odruky centra a fungujú tu úplne iné pravidlá. Určite netvrdím, že je tu 100% bezpečne. Ale človek z tej atmosféry nadobúda (možno klamlivý) pocit relatívneho bezpečia.

Tak a som na známej ulici v štvrti Bakirkoy. Z klubu sa už z diaľky ozývajú tóny pesničky ktorú nepoznám. Po vstupe do klubu na Umit privíta ako starého známeho.

„Tak, čo ideme si niečo zahrať čo povieš?!“

Prehovárať ma nemusel. Jeho podnik mal atmosféru, z ktorej sa Vám nechcelo jednoducho odísť. Stačí si niečo objednať, sadnúť si a nasávať tu pohodu. Razom zabudnete na všetky problémy. No ale ja som tu prišiel za iným účelom. Umit ma zavolal do zákulisia dohodnúť si, čo teda dáme. Zo zoznamu asi 15 pesničiek mi padla do oka jedna konkrétna (asi aj preto, že ostatné som buď nepoznal alebo nevedel z hlavy zahrať....noty mi fakt nešli, nejdú a ani nepôjdu J ). Budem robiť akordový doprovod k „Lerning to fly – Tom Petty“. Umit aj zaspieva (ked som tu bol s Elif, nespieval zrejme z lenivosti) a ja ešte s Mustafom (bubeník) mu budeme robiť vokály. Na nich sa až tak pokaziť nedá. A tak sme teda spustili.

Pre tých, ktorí to nepoznajú.

http://www.youtube.com/watch?v=s5BJXwNeKsQ

Po dohratí ma zaskočil požiadavkou či by som nezahral niečo Slovenské. V tej chvíli mi napadla iba jedna jediná vec ktorú som mal nacvičenú tak, že som si veril. Čerešne od Jara Filipa bola skladba ktorá musí padnúť do ucha aj tomu kto ju nepozná. Navyše sa do tohto prostredia hodí. Tu som potreboval doprovod ale ja....a tak som poprosil mojich dočasných spolukapelníkov, či by mi s tým niekto nepomohol. Mustafa sa ochotne podujal. Spolu sme sadli za počítač, vygooglili noty, taby, horko-tažko som našiel video na internete (youtube vtedy bol ešte prakticky v plienkach). Veľmi sa mu to páčilo a povedal mi, aby som mu dal pol hodinu. Slovo dodržal a ja som dostal k svojmu prejavu asi ten najlepší doprovod aký som kedy mal...nieže by som ich mal za život vela ;)

Len pre ilustráciu, hrali sme veľmi podobnú verziu tejto

http://www.youtube.com/watch?v=U6dJcOHfOX4

Po dokončení zaznel potlesk. Chalani ma zavolali k sebe ku stolu na pokec. Keďže sa už pomaly blížila 21. hodina musel som najprv do svojho hotela ohlásiť kde som a kedy prídem. Som si pripadal ako Popoluška. Za stolom som okúsil mojú prvú skúsenosť s tureckým alkoholom.

Začal by som klasikou....pivom. Čo je na pive také extra?! Resp. už som počul aj také axiomy, že na pive sa nedá nič pokaziť. Kto už ale niekedy pil americké pivo, vie že opak je pravdepodobnejší než sa na prvý pohľad môže zdať (česť výnimkám).

V nápojovom lístku sú otrepané klasiky. Niesom ale idiot a nebudem si dávať trápny Heineken, Amstel alebo Starobrno (áno aj to tam bolo). Dáme si niečo „home made“. Pokiaľ niekedy navštívite Turecko, najpravdepodobnejšia značka domáceho piva s akou sa na 99% stretnete je Efes Pils. Efes pokrýva 80% produkcie piva v Turecku. Klasický ležiak má chuť veľmi podobnú nášmu Zlatému Bažantovi a teda rozhodne to nieje žiaden prúser. Skôr príjemný nadpriemer. Ale každý ma iný vkus. Určite niesom nejaký fajnšmeker, takže ma berte s rezervou.

Ďalšie známejšie je Tekel Birasi. Chuť.....čo ja viem, taký neutrál. Nemastné neslané....ale piť sa to rozhodne dá. Nieje to farebná voda. Zaujímavosť u tohoto piva je, že pivovar v Istanbule založili istí Švajčiari. Zbytok pivnej produkcie v Turecku sa mi buď do ruky nedostal alebo to má od piva naozaj veľmi ďaleko a jeho ochutnanie ani moc nedoporučujem.

Nedalo mi nerýpnuť a nedať tu nejakú sofistikovanú recenziu na Turecké vína...A teda ja, „someliér-šarlatán“, môžem s kludným svedomím subjektívne rozdeliť Turecké vína na dve kategórie.

Kyslé – červené

Kyslé – biele

HOWK – dohovoril som ! Prosím urobte si na túto pochutinu názor sami, môj vám bude nanič...ja v tom rozdiel okrem farby proste nevidím J Z rozprávania ale viem, že ešte donedávna boli turecké vína prakticky neznáme. Ako turizmus a priemysel v krajine vystrelil hore, zviezli sa pritom aj mietne vinice a začali vo väčšom produkovať kvalitné vína. Pokiaľ sa ale rozhodnete ochutnať z miestneho mali by ste si dať veľký pozor. Obchodníci radi nakupujú lacné šmejdy a tak by bolo dobré skôr zájsť do nejakého miestneho sklípku kde takéto riziko hrozí o dosť menej.

Asi najnámejší Turecký chlast v tejto oblasti je Raki. My sme ho volali „Turecká borovička“ keďže tak isto neskúsenému degustátorovi skrivý úsmev na tvári ako keby práve schytal roxorovou tyčou po hube.

Turci ju pijú miešanú so sódou, vtedy sa zakalí a vyzerá trochu ako mlieko. Panuje všeobecný názor, že Raki je hroznový detilát. Nieje tomu celkom pravda, čo som počul robí sa aj z fíg. Ide vlastne o Tureckú alternatívu Gréckého Ouzo, Talianskeho Sambuco alebo Francúzkeho Pastis...a mnohých ďalších. Ako inak, Turci tvrdia že tí ostatní to od nich okopčili J.


Keďže som v ten večer pil výhradne pivo, Raki som len ochutnal. Subjektívne dojmy si tentokrát nechám pre seba. Vyššie uvedené fakty Vám budú musieť stačiť.Posedeli sme a kecali asi do polnoci. Potom mi Mustafa zavolal taxik, ktorý ma odviezol do hotela. A opäť veľmi príjemne unavený prakticky okamžite zaspal.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?