Kde domov múj

Autor: Peter Sako | 14.10.2012 o 21:20 | (upravené 15.10.2012 o 10:29) Karma článku: 7,56 | Prečítané:  771x

Všetci s tým máme určitým spôsobom svoje skúsenosti...Slováci resp. Slovensko vo svete nie sú práve najznámejšie a často z toho vznikajú pomerne bizarné situácie. Zabije to náš ujo prezident, známa to „hlava slovenského nádora“ keď sa chce chudáčisko svojich priškrteným hlasom vyjadriť k „bezpečnostnej situácií na balkóne“ a tak podobne (myslím, že by mal vydať knihu...Tolkien aj Rowlingová sa môžu strčiť do prdele čo by sa tržieb z predaja týkalo). To, kto môže za to, že si nás ľudia vo svete nemajú prečo pozitívne pamätať, tu rozoberať nechcem a nebudem. Ale keďže mám toho čo to pocestované, nedá mi nepodeliť sa o pár svojich zážitkov.

To, že Amíci, sú banda nevzdelaných a egoistických patriotov hovorí veľa ľudí. Je bez debaty veľkou chybou hádzať ich všetkých do jedného vreca  ale ako sa hovorí „bez vánku sa ani lístok nepohne“. Inak by sa nemohlo stať to, čo sa stalo kamarátovej priateľke, keď prišla na 2 semestre študovať na istú vysokú školu do mesta Tampa na Floride. Prvý deň na škole chceli privítať nových študentov v ročníku a tak sa všetci noví museli postaviť a predstaviť sa. Keď prišiel rad na našu slečnu všetko prebiehalo v poriadku, až kým nevyslovila krajinu odkiaľ pochádza. „Slovakia“ sa evidentne nepozdávala viacerým spolužiakom podľa ich výrazu tváre, ale nič zásadného sa v ten deň údajne neudialo. Prelom priniesol až deň nasledovný, kedy ku nej pristúpila skupinka asi piatich študentov s mapou v ruke aby im ukázala kdeže to tá „Slovakia“ vlastne je. Všetko by bolo v poriadku keby.........keby to nebola mapa Južnej Ameriky.

Túto historku som považoval za pritiahnutú za vlasy, aj vzhľadom na to že som sa jej nezúčastnil osobne, aj vzhľadom na to, že sa mi to zdalo viac-menej neuveriteľné aby bol niekto takto zaslepený. Osud ale chcel, aby som sa o tom presvedčil na vlastné oči. Aj keď teraz to bol iný národ kto ma zaskočil svojou nevedomosťou.  K Američanom sa ešte dostanem.

Písal sa Október, rok 2007. So svojou, vtedy priateľkou, som si urobil 5 dňový výlet do môjho milovaného Istanbulu. Sedeli sme na obede za veľkým stolom s ostatnými obyvateľmi hotela medzi ktorými bol starší manželský pár zo západnej časti Nemecka, Turecká rodina ktorá sa presťahovala do Austrálie a prišli si pozrieť rodné mesto a ďalší. Manželia boli hotová atrakcia, vekom cca 70 roční sa predvádzali so svojou, nie práve dokonalou, Turečtinou. Robili to na môj vkus dosť vtieravou a teatrálnou formou a tak sme si ich snažili nevšímať (do debaty sa snažili vtiahnuť všetko, čo tej ich hatlanine aspoň trochu rozumelo) . Radšej sme sa bavili s „Austrálčanmi“ sediacimi oproti nám. Boli veľmi milí, dokonca nám darovali jednu bankovku austrálskych dolárov. Prvý krát v živote som vtedy videl priesvitnú bankovku J. Už si presne nepamätám ako, zrazu sa k nám prihovorila daná staršia pani. Priateľka, do veľkej miery nadaná na cudzie jazyky, jej plynulou nemčinou odpovedala odkiaľ sme. Na to starší pán doslova vykríkol

„aaaaaaaaaa Bratislava?!“

To nám celkom odľahlo. Konečne nebudeme musieť vysvetľovať, že Československo už nejaký ten piatok neexistuje a že nie sme Slovinsko. Na to ale staršia pani kontrovala a doslova zabila... “Však je fajn, že tá vaša vojna už skončila, že? Kedyže sa to celé ukončilo?“ Na to sa vo mne zobudil zmysel pre sarkazmus a tak som odpovedal.

„Myslím, že to bolo v Máji roku 1945....vtedy kedy aj u vás“

Na výraz jej tváre asi nikdy nezabudnem, ale musím povedať že som vyčítal z jej výrazu aj zahanbenie. Debata medzi nami týmto skončila a pokračovali sme v diskusii s našimi susedmi. Tí vyjadrili obdiv našich znalostí cudzích jazykov vzhľadom na to, že sme sa pomerne slušne pred chvíľou bavili nemecky a plynule sme prešli na angličtinu.

Ďalšia príhoda sa stala v auguste roku 2008, kedy sme boli s priateľkou v Paríži. Takmer každý večer sme trávili v lobby nášho hotela, kde bol prístup na internet (na izbách vtedy z technických dôvodov nebol). Ako sme tak surfovali po domácich stránkach, samozrejme medzi nami prebiehal rozhovor. V istý večer som si všimol, že nášmu rozhovoru dosť intenzívne načúva pár žien v stredných rokoch, ktoré sa medzi sebou rozprávali rečou ktorú som v živote nepočul. Keď náš rozhovor na chvíľu skončil, jedna z nich pristúpila k nám a opýtala sa (anglicky).

„Prepáčte, vy ste Rusi?“

Touto otázkou som neostal zaskočený, počul som ju už mnoho krát. Verím, že Slovenčina sa foneticky podobá na Ruštinu. Vysvetliť ale, že to nie je Ruština a my nie sme Rusi dá človeku zabrať. A zvlášť aký je vlastne vzťah našich národov keď sa naše reči podobajú. Časom ma to ale prestalo baviť a teda naša odpoveď znela

„Nie, sme zo Slovenska. Reči sa iba podobajú, sme úplne iná krajina“

Pár otázkami sa snažila aby sme jej priblížili kde to vlastne je, ale po chvíli to vzdala. Absolútne netušila o čom rozprávam....a to sme sa snažili dvaja. Poďakovala, zdvorilo sa ospravedlnila, že rušila a pomaly odchádzala. Ale nedalo mi...keďže som ju počul hovoriť pre mňa úplne cudzím jazykom, tiež som bol zvedavý. Opýtal som sa teda čo to bol za jazyk. Otočila sa ku mne a jej odpoveď znela „Perzština“. Nedalo mi nevšimnúť si jemného ironického úsmevu, ktorý odpoveď nasledoval. Zrejme si myslela, že aj ja sa chystám vypytúvať, ale nestalo sa.

„Takže Irán“ znela moja odpoveď.

Žena, evidentne šokovaná z toho, že vieme o čo sa jedná sa s nami opäť pustila do reči. Začala nám opisovať aká je jej krajina krásna, ale vzhľadom na politickú situáciu museli spolu so sestrou pred 15 rokmi emigrovať. Prvý šok nastal, keď nám vysvetlila, kde už 14 rokov žije.

Rakúsko.

To sme sa na seba vtedy s priateľkou pozreli a nechápali, že človek ktorý jeden a pol desaťročia niekde žije, nemá zrejme o danej krajine základné geografické znalosti. Ako iste mnohí z vás predpokladali, šok s poradovým číslom 2 prišiel hneď, keď povedala v ktorom meste žije.

Viedeň.

To už sme na ňu čumeli s hubami otvorenými dokorán a naozaj nechápali... Začal sa kolotoč vysvetľovaní, že Slovensko je hneď vedľa. Dokonca sa opýtala na naše hlavné mesto. Keď sme jej povedali názov a že od jej mesta je vzdialené tak 100km tak nás pomaly podozrievala , že si vymýšľame. Zakončila to informáciou, že do Budapešti chodí na Vianočné nákupy, lebo je tam lacno...Naozaj no comment.

Ako vrchol sa opäť vrátim k občanom štátu USA, ktorí „všetko vedia, všade boli a majú patent na rozum“. Udalosť sa stala ešte pred výletom do Paríža, v Júni 2008, kedy mi doma zazvonil telefón. Staršia pani sa predstavila ako moja rodina (v živote som o nej nepočul), ktorá v roku 1963 emigrovala do US. Jej dcéra sa s manželom rozhodla navštíviť Slovensko, aby videla krajinu kam siahajú jej korene. Požiadala ma, či by som im na tie 2 dni nerobil sprievodcu. Nechcel som byť nezdvorilý a tak som súhlasil, „aspoň bude sranda“ povedal som si.....a veru aj bola. Vyžiadala si odo mňa číslo na mobil s tým, že ho dá svojej dcére. Medzitým som si overil u svojich rodičov a starých rodičov kto to vlastne je. Vysvitlo, že pojem „rodina“ je len na papieri, dokonca vzdialená rodina je veľmi slabý výraz. Rodokmeňom mojej rodiny vás ale zaťažovať nebudem.  Na druhý deň mi zazvonil telefón. Bola to Jeane, jej dcéra ktorá si chcela overiť nejaké fakty a dohodnúť sa „čo a ako“. Jej prvá otázka znela, či sa dá u nás platiť Eurom. Keďže bol rok 2008 vysvetlil som jej, že v istých obchodných domoch sú špeciálne kasy, kde sa už Eurom platiť dá, ale na to aby to bola naša oficiálna mena si ešte budeme musieť pol roka počkať. Opýtala sa na kurz € a $. V tej chvíli zo mňa bez rozmýšľania vybehlo „asi 1.30“. Nasledovala jej otázka

„Takže za 1000 dolárov dostanem 1300 eúr, ano?!“

Chvíľu rozmýšľam a následne ju opravím, že je to presne naopak. Na to sa spustilo asi 30 sekundové ticho a za tým úžasné konštatovanie.

„Ja som nevedela, že je nejaká mena silnejšia ako US dolár“

Chcel som jej odpovedať vetou typu „vitaj na zemi“ ale udržal som sa. A tak prišiel ich príchod. Keďže som sa v tom čase učil na štátnice nemohol som byť s nimi ihneď po príchode na Slovensko. Mali sme sa stretnúť až na druhý deň. Návšteva Slovenska sa mala uskutočniť v podtatranskej dedinke Važec. Kto túto dedinku pozná vie, že pri Jaskyni sa nachádza osada našich diskriminovaných spoluobčanov (podľa toho to tam aj tak vyzerá a smrdí) v okolí známej ako  „Dolinka“. Ich plán bol prísť podvečer do Popradu vlakom z Prahy (kam prileteli), ubytovať sa v hoteli Patria pri Štrbskom plese a na druhý deň ráno sa stretnúť so mnou. A tak sa aj stalo. Uvítali sme sa na recepcií. Jeane sa na mňa hodila ako keby sme sa poznali 20 rokov (odhadom mala tak 50). Jej manžel David ešte niečo vybavoval na recepcií, vyzeral od nej tak 10 rokov mladší ale to nie je podstatné. Po chvíli sme sa zoznámili aj s ním, naložil ich do auta a išli sme dolu do dediny. Cestou sme kecali. Keďže v tom čase práve praskla dlhová kríza v US (a náš Robo F. nás ubezpečoval, že naše banky sú zdravé a nás sa to nedotkne...srandista) rýpol som si aj týmto smerom. Vraj za to môže Clinton a David sa do toho vyzná lebo robí finančného analytika pre istú spoločnosť v Chicagu. Zaklincoval to hláškami typu „keď som bol minulý týždeň v Tokiu, keď som bol predvčerom v Singapure...“

Chlapec, keď je taký scestovaný, by sa mohol konečne zobudiť a vysvetliť svojej ženuške, že US nie je pupok sveta a že napríklad taká anglická libra dáva tomu ich doláru už pekných pár dekád na frak. Z mojej ironickej nálady ma prebudil až fakt, keď mi oznámil, že Jeane chodí takmer na každú cestu s ním. Tu som rezignoval a došiel k záveru, že takíto blbí sú obaja, každý z nich z iného dôvodu. Cestou mi stihli ešte oznámiť, že deň predtým si urobili do Važca výlet. A boli dokonca pri jaskyni. Neveril som vlastným ušiam. Bolo mi jasné, s čím sa tam tým pádom museli stretnúť  a divil som sa, že sú ešte nažive. Na to mi David povedal, že nemali problém. Len sklopili okienko a kŕmili čriedu, ktorá sa zhŕkla okolo ich taxíku cukríkmi a podobnými vecami. Podľa mňa by toto mal niekto urobiť ako platenú atrakciu pre turistov. Štátna kasa by sa naplnila raz-dva :). Pobyt vo Važci si doslova pretrpeli. Neviem či čakali červený koberec alebo Váh plný šampanského. Jednoducho rodinné zoskupenie jednoduchých ľudí. (pozn. autora : Davidovi najviac z obloženej misy chutila Kofola :) ) I prišiel večer, čas túžobného odchodu na vlakovú stanicu do Popradu. Plán znel ísť do Viedne na 2 dni a odtiaľ let domov do Chigaca. Poprosili ma, či by som ich nezaviezol. Prečo nie?! Z vlakovej stanice v PP boli unesení. Bola síce malá ale zato relatívne čerstvo prerobená a naozaj to vyzeralo podľa mňa dobre. Porovnávali to so stanicou v Prahe...kto tam už niekedy bol, vie o čom je reč. Tak ako letisko v Prahe vyzerá luxusne, tak ich vlaková stanica robí presne opačný dojem.  Vlak mal ísť až za hodinu. Trvali na tom, že som pre nich urobil už dosť a že ich môžem nechať samých. Varoval som ich, že radšej počkám ale trvali na svojom. A tak som sa rešpektujúc ich želanie s nimi rozlúčil a čakal na mail po príchode domov. Sľúbili, že pošlú...i tak sa stalo. Jeane opisovala doslova otrasný zážitok cestovania našimi vlakmi. Kedy najprv nasadli do úplne iného vlaku ako mali. Ja som ich varoval. To že urobili dosť zásadný omyl si uvedomili, až keď sa ten správny vlak pohol. Oni napriek tomu, že mali so sebou tak 2 tony batožiny, stihli vybehnúť a mávať až kým vlak údajne nezastavil. Potom zistili , že ich kupé nie je prázdne ako žiadali ale že je plné ožratých Ukrajinských robotníkov. Prečo Ukrajinských?! Pretože ich „turbo travel agent“ in da US im naplánoval presun z PP do Viedne vlakom ktorý funguje ako spoj medzi Kievom a Viedňou. A tak sa Ukrainská robotnícka trieda vybrala tým istým vlakom na vandrovku nach Osterreich....na smolu našim americkým priateľom. Robotníci sa údajne po hodine odporúčali, ale aj tak sa tam zrejme nedalo hodnú chvíľu dýchať a tak hodiny strávili v uličke. Podotýkam, že bolo okolo polnoci.

Posledná veta v maily znela „a chcela som použiť WC.....“.

Myslím, že najbližších 10 generácií jej rodiny tu nezavíta J. Tak, na návštevu a spoznávanie Slovenska si vybrali jednu z tých horších možností (uznajme, že to mohlo dopadnúť ešte horšie). Z časti si za to mohli sami, pretože požiadali agenta ktorý evidentne o nás nevedel zhola nič. Mohli sa opýtať mňa alebo niekoho kto tu niekedy aspoň  bol, minimálne formu cesty do Viedne by som im vyhovoril. Je mi úplne jasné, že za obraz o Slovensku si môžeme z časti sami. Ale nevzdelanosť tých druhých zohráva svoju úlohu a dáva nám jednu veľkú výhodu. Veľa ľudí nás má za sedliakov, ktorí práve vyliezli z jaskyne. Nie nič horšie ako podceniť toho druhého keď o ňom nemám žiadne, prípadne kompletné informácie. A ja som sa za ten čas naučil sa nepozastavovať nad tým, keď niekto nevie odkiaľ vlastne ste. Máte veľkú taktickú výhodu prvotného prekvapenia. A aspoň pozitívne prekvapiť je niečo čím môžete toho druhého prinútiť si konečne otvoriť mapu a hľadať krajinu menom Slovensko. Nakoniec zistia, že aj keď nemáme v peňaženke, máme aspoň v hlave ;)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?