Ale faktom je, že kedykoľvek prídem do Istanbulu, ešte sa mi nestalo aby som si na most nezašiel, nezastavil sa tam a nenačerpal tú atmosféru. Nech to cítiť rybacinou koľko len chce J. Neviem povedať, ktorá panoráma je krajšia, či po ľavej alebo po pravej strane.
Každopádne sa s Elif ponáhľame na druhú stranu. Ihneď za mostom sa nachádza veža Galata. Ide taktiež o monument, ktorý k tomuto mestu patrí a nedá sa prehliadnuť ani z diaľky. Priznám sa, že až do Augusta 2011 som na veži nikdy nebol a je to škoda pretože je z nej krásny výhľad na okolie.
Prechádzame okolo veže na ulicu Istiklal. Asi najdlhšia obchodná ulica v Európskej časti Istanbulu, podľa mojich informácií najrušnejšia. Lemovaná obchodmi a obchodnými domami (opäť hlavne handry J ) dlhá takmer 1,5km. Na jej konci známe námestie Taksim.
Cez všetky tieto úseky iba tak prefrčíme, Elif ma stále niekam ťahá. Na námestí sme nasadli do autobusu a odviezli sa do štvrti Ortakoy. Pri pobreží je malá mešita, ktorá možno nie je sama o sebe ničím výnimočná. Ale výnimočná je panoráma za ňou. Majestátny most Bosphorus, ktorý spája Európu a Áziu vysoký 105m. Bohužiaľ údajne častý terč samovrahov, kde pád z tejto výšky na vodnú hladinu je istá smrť. To nič nemení na tom, že pohľad naň je úžasný.
Ihneď pri mešite je kaviareň, do ktorej s Elif zavítame. Sme už dosť premrznutí. Mám chuť na niečo horúce a sladké. Čokoládu si dávať nechcem, neprešiel som pol Európy preto aby som si dal to čo môžem mať doma. Kávu tiež nie...rád by som najbližších pár dní v noci zažmúril oka. Nie som kávičkár a turecké smrťáky by ma asi položili. Uprel som teda prosebný pohľad na moju sprievodkyňu, aby mi s výberom pomohla. Tá sa nemusela ani pozrieť do menu a po príchode obsluhy dala z voleja 2 slová ktoré som v živote nepočul. Salep a Oralet. O chvíľu to bolo na stole.
Začal som s Oraletom. Ako to len popísať?! Určite si veľa z vás pamätá na pomarančový sirup Sunquick. Dokonca mám dojem, že sa stále dá kúpiť. Zvýšte koncentráciu sirupu vo vode, tento roztok zohrejte takmer na bod varu a mate chuťovo vec veľmi podobnú Oraletu. Na môj vkus trochu viac sladké ale môže byť. Aspoň zohreje J
Ale Salep...to už bolo o niečom inom. Už len na pohľad to vyzeralo lepšie ako Oralet. A chuť? Na tej chuti som do dnešného dňa závislý. Predstavte si nápoj, ktorý chutí ako tekutejšia krupicová kaša s cukrom a škoricou. Pre mňa osobne absolútne geniálna vec. Pritom ide o výťažok z koreňa istého druhu Orchidei. Zakaždým keď prídem do Istanbulu snažím sa zohnať Salep v instantnej forme alebo si ho dať v kaviarňach. Má to len jeden háčik. Mimo zimy ho ťažko zoženiete. Na mojej poslednej návšteve v auguste 2011 som pobehal hádam všetky obchodné domy Migros (niečo ako turecká Jednota J ) a našiel som 8 instantných sáčkov. To je celá moja bilancia. Ak budete niekedy v turecku a nejakým zázrakom bude v ponuke mimo leta...vyskúšajte.
Elif si objednala čaj a tak kecáme a pritom si pochlipkávam moju práve nadobudnutú závislosť. Pritom sedíme vo vyhrievanej terase (vo vnútri bolo plno) celej presklennej. Takže mám dokonalý výhľad na panorámu. No komu je lepšie?!
Veľa sa opäť vypytuje o Slovensku, čo ma dosť prekvapilo poznala Žitný Ostrov. Turkov učia, že Slováci majú najkvalitnejšiu podzemnú vodu v Európe. Neviem ako veľmi je to pravda ale v tej chvíli som to principiálne za pravdu považoval J. Sľubuje, že ma príde na Slovensko raz pozrieť. Rozprávali sme sa dlho a o všeličom ani sme nespozorovali že ušli 2 hodiny. A popravde sa nám von na tú zimu moc nechcelo. Ale išli sme.
Opäť sadáme na autobus a sme na ceste smerom na sever popri Bospore. Zastavili sme pred veľkým obchodným domom na ktorom svietil nápis Cevahir.
Nebudem opisovať obchodný dom tak ako som to neurobil ani pri Carousel, pretože to opäť nebolo ničím výnimočné. Faktom ale je, že Cevahir je najväčší obchodný dom tohto typu v Istanbule a po vstupe doň zmeníte tak trochu názor na to čo ste videli von. Tak ako všetko von dýcha Tureckou kultúrou, výnimočnosťou, exotikou a tak trochu aj patriotizmom...v Cevahire sa ukazuje vplyv globalizácie svetovej ekonomiky na tento národ v plnej kráse. Vstupujete do trochu iného sveta, kde vás obklopujú známe značky zo sveta módy, elektroniky, kozmetiky...ale aj fastfoodu. Turecká originalita tu tak trochu zaniká ale nie je to nič , čo by veľmi vadilo. Na chvíľu sa ocitáte „doma“ J.
Nezdržali sme sa dlho, Elif sa stretla so spolužiačkou, vymenili si nejaké knihy (zrejme učebnice) a utekali sme von. Naozaj tam nebolo moc čo pozerať a zrejme aj Elif pochopila, že človek, ktorý príde do tohto mesta, nemá záujem si pozerať to, čo je v každej vyspelejšej krajine rovnaké. Jediné, čo ma zaujalo bola húsenková dráha priamo v obchodnom dome. Zaujímavý nápad...
Potrebovali sme sa dostať späť k môjmu hotelu. Druh prepravy som nechal čiste na mojej sprievodkyni. Od Cevahiru sme sa doviezli na námestie Taksim metrom. Po vystúpení zo stanice metra sme zamierili k parkovisku kde parkovali samé mikrobusy sfarbené tak trochu ako taxíky. Spočiatku som si aj myslel, že ide o taxi vzhľadom na to, že na strechách mali podobné označenie. Ale až po bližšom preskúmaní som zistil, že to taxi nie je. Na streche každého totiž svietil nápis Dolmuş.
Dolmuş je špecifický druh prepravy v Turecku. Ide o kombináciu Taxi a miestnej MHD. Aj čo sa týka kapacity (cca od 6 do 12 ľudí) aj čo sa týka ceny. Dolmuş znamená v turečtine „plný“ a toho slovo ho vystihuje. Dolmuş totižto nejazdí inak ako plný. Môžete si do neho sadnúť a čakať desiatky minút kým sa naplní. Inak vodič neodíde. Nakoľko ale ide o veľmi obľúbený druh prepravy, je nepravdepodobné že pasažieri čakajú viac ako povedzme 15 minút. Asi v 2 príručkách som sa dočítal, že ide o jedinečný druh prepravy typickej pre Turecko. Toto nie je tak celkom pravda. Veľmi podobné „taxíky“ majú tiež v Sírií, Saudskej Arábií...či dokonca na Ukrajine. Samozrejme v každej z krajín pod iným názvom ale princíp ostáva rovnaký. Má známy iba bod A a bod B teda miesto odkiaľ vyráža a kam má namierené(niekedy bod C...miesto cez ktoré bude prechádzať). Pred tým ako vodič vyrazí sa oboznámi s tým kam majú namierené jeho pasažieri (nie každý chce ísť do cieľovej stanice) a pokiaľ to nie je príliš odruky, naplánuje cestu tak aby všetkých vyložil tam kde si to želajú alebo aspoň čo najbližšie to je možné. Pokiaľ sa mu cestou uvoľní miesto, cestou priberá ďalších cestujúcich...stačí pri ceste zodvihnúť ruku. Jednoduché, pohodlné.....LACNÉ!!! Aj keď sa priznám že neviem koľko. Viem len, že pri tejto prvej ceste na trase Taksim – Atakoy som mu dával 10 Lír (rok 2006, ak sa dobre pamätám 1 Líra = 25 SK plus mínus) a ešte mi aj vydal..netuším koľko. Keby sme išli taxíkom tak sa nedoplatím...toto bolo takmer zadarmo. Zarazila ma akurát forma „obsluhy“. Prijímanie hotovosti, počítanie a vydávanie sa dialo zajazdy. Pár krát sa stalo že si dokonca vodič na pár sekúnd ani len nevšímal cestu pred sebou, vzhľadom na to že bol zaneprázdnený počítaním drobných ktoré mu jeden spolupasažier dal. No hrôza. Ale dorazili sme.
Elif ma odprevadila do hotela. Vo vestibule a v reštaurácií sedela väčšina moji kolegov a rozprávali sa medzi sebou. Mnohí z nich v PAUČIACH. Zrejme presedeli celý deň v hoteli a prekecali ho – premrhaný čas. Tiež som si všimol formujúce sa skupinky a teda zrejme sa pozoznamovali bližšie. Neľutoval som ani sekundu, veď som za tento deň zažil to, čo sa mi ani len nesnívalo. Nahlásil som sa na recepcii (bolo to povinné do určitej hodiny) s tým že som mal v pláne ísť odprevadiť Elif k nej domov.
Tak sa aj stalo...pred jej domom som je poďakoval za skvelý deň, opýtal sa či je všetko v poriadku vzhľadom na ranný otrasný zážitok. Verbálna odpoveď neprišla, len ma veľmi silno a dlho objala, pohladila po tvári, usmiala sa a zaželala mi pekný zvyšok dňa. Bolo asi 6 hodín večer a mne sa práve nechcelo späť do hotela. Spomenul som si na JazzClub Jamming Anadolu...a tam som sa chystal stráviť večer.
