reklama

Istanbul - môj druhý domov. Časť VI.

Štvrť Bakirkoy má vlakovú stanicu pomerne blízko už spomínanej obchodnej ulice, ani som sa nenazdal a čakal som na vlak. Po skúsenosti s metrom a po celkovom dojme z okrajovej časti Istanbulu kde som sa práve nachádzal a kde som býval som nečakal žiadne negatívne prekvapenie – skôr príjemný štandard.  Aj keď som bol opatrný, úprimne povedané, kto cestoval slovenskými vlakmi (česť výnimkám), toho môže prekvapiť už len hádam cestovanie vlakom v Indickej časti Pandžáb.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Ale situáciu som podcenil. Predo mnou s pompéznym škrípaním našťastie funkčných bŕzd, zastala „plechovka na kolesách“. Železničný vozeň svojimi zvyškami laku a vôňou interiéru práve nevábil a nepôsobil práve pozitívnym prvým dojmom. Po otvorení dverí sa môj dojem stupňuje. Zápach silnie, interiér prakticky neexistuje. Sedí sa výhradne na podlahe. Na strope pár tyčí na uchopenie pre stojacich cestujúcich. Vzhľadom na to, že vlak bol v podstate plný a sadnúť by ma hádam neprinútil nikto...stojíme. Elif je drobná, na stropné úchyty nemá šancu dosiahnuť takže jej slúžim ako úchyt ja J. Tak a vyrážame...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cestou si všímam okolie. Trať je akoby „zaborená“ do zeme a od okolia ju opticky oddeľujú násypy. Aspoň zo začiatku. Neskôr sa vlak vynorí a je opäť vidieť na okolie. Po ľavej strane míňame krásne hradby mesta ešte z čias Byzantskej ríše. Ale príde na rad aj aktuálny obraz Istanbulu. Po čase si všímam, že prechádzame okolo vojenského areálu, prísne stráženého.  Po pravej strane trať lemuje pobrežie mora, ktoré je preplnené kotviacimi loďami. Cestou neprestávam skúmať „interiér“. Elif si to všimla...

„Aj toto je Istanbul...“ povedala s jemným úsmevom

Neboj som šokovaný, len prekvapený. Nie som nejaká fajnovka, ale naozaj by som sa nechcel porezať na niektorom z trčiacich kovov a chytiť celú škálu Hepatitíd.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno sa zdá, že preháňam ale je veľká škoda, že som si neurobil fotky.

Cesta trvala tak 40 minút, vystúpili sme v časti Eminönü. Stanica pekná – štýlová (teda štýlová na turecké pomery) po vystúpení sa vám naskytne krásny pohľad na vstup do zálivu Haliç. Haliç je turecký názov, turistický názov je Golden Horn – Zlatý Roh. Roh preto lebo z vtáčej perspektívy má záliv tvar rohu a zlatý preto že nad ním zapadá slnko. Pobehal som dosť krajín ale krajší západ slnka ako v Istanbule som ešte nezažil. Vrelo odporúčam si ho pozrieť na moste Galata.

Haliç vlastne rozdeľuje európsku časť Istanbulu na dve časti. V začiatku je široký cca 350m a postupne sa zužuje. Veľa turistov ktorí prichádzajú do tohto mesta prvý krát a vedia o ňom iba to, že je rozdelené na Európsku a Ázijskú časť, sú v tom, že prekročením tohto zálivu sa ocitli na Ázijskej strane a teda za Bosporom, ktorý má v najužšom bode 750m ak sa nemýlim. Ázia je ale ešte poriadne ďaleko. Tak...geografické okienko máme za sebou J

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po vystúpení z vlaku ale nejdeme smerom na Halic ale opačne. Smer – centrum európskej časti Istanbulu a vlastne celého Istanbulu. Námestie Sultána Ahmeta - Sultanahmet Meydani

Na námestí sa nachádzajú 2 najznámejšie budovy v Istanbule.

Hagia Sophia – známa tiež aj pod názvom „Chrám božej múdrosti“ , Turci ju volajú Ayasofya. Ide o akési múzeum náboženstiev v Istanbule. Chrám bol totižto vo svojom začiatku kresťanským kostolom, pred cca 500 rokmi prestavaný na mešitu. Dnes je to prehliadka fresiek, malieb a iných artefaktov týchto náboženstiev. Ide o jednu z mála (ak nie úplne jedinú z) budov, ktorá v sebe spája kresťanstvo a islám. Aj keď nie som odborník na tieto veci, som rád, že aspoň Turci majú toľko rozumu a nemajú s týmto problém.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S Elif sa nám darí malá lesť. Vstup pre Turkov je totižto o 50% lacnejší ako pre „neturkov“. Lístky ale išla kúpiť ona tak sme trochu ušetrili. Vnútro chrámu je ako z rozprávky, to treba vidieť. Elif mi cestou rozpráva o histórií budovy a o okolnostiach ako vznikla, mala to celkom slušne naštudované. Od úžasu ale mám problém držať na nej svoju pozornosť. Rád by som to opísal, ale jeden obrázok vydá za tisíc slov...

Ihneď naproti Chrámu sa nachádza najznámejšia mešita v Istanbule.

Modrá mešita – Sultanahmed cami. Ako jediná mešita v Istanbule so 6 minaretmi (bežné sú 4) turistami najnavštevovanejšia. Každý deň sa tu koná 5 modlitieb, medzi nimi sú „návštevné hodiny“. Vstup je zdarma, je potrebné si dávať pozor na to aby ste sa pred vstupom vyzuli, ženy si taktiež musia zahaliť vlasy, prípadne ak majú odhalené ramená – šatku pri vstupe radi zapožičajú.

Vnútro je „duté“ bez miestností, nájdete tu len 4 oporné stĺpy a oddelené miesto na modlenie (prípadne výklenky pre ženy). Zo stropu visia obrovské lustre. Interiéru vládne aj modrá farba (okrem zelenej, bielej a črvenej). Preto pre turistov - Modrá mešita. Je tam relatívne ticho. Počujete len chôdzu ľudí, ktorí sa snažia rešpektovať prosbu pri vstupe. Na stenách sú nápisy v Osmanštine – ide o písmo veľmi podobné Arabštine a v podstate to aj Arabština je aj keď Turci túto definíciu nemajú radi. Nie som odborník takže to posúdiť objektívne neviem, faktom ale je že sa to na Arabštinu pre nezasväteného človeka podobá na nerozoznanie a ďalším faktom je aj to, že literárna Osmanština vraj vznikla ako mix Turečtiny, Arabštiny a Perzštiny. Tak ako tak, do interiéru sa to naozaj hodí...nech už je to akékoľvek písmo je to esteticky pekné, nemôžem si pomôcť. Návšteva mešity je čiste na vás...môžete tam byť 10 minút aj hodinu, vyženie vás akurát čas na modlenie. Sprievodcu nepotrebujete. Čo stojí za zmienku je fakt, že budova stojí takmer presne 400 rokov, je 43m vysoká a má presne 260 okien (nerátal som). Viaže sa k nej nespočetné množstvo legiend.

Tak návštevu máme za sebou a či mi niekto verí alebo nie, vyhladli sme. V Istanbule sú všade, kde sa len dá, pojazdné stánky s tureckým pečivom SIMIT. Skvelá vec. Ide v podstate o slaný praclík ktorý je kompletne celý obsypaný sezamovými semienkami. Ako predjedlo môže byť.

O tureckej kuchyni som počul len samé chválospevy. Teraz som mal jedinečnú možnosť dostať informácie z „prvej ruky“ o tom čo je naozaj dobré. Moja otázka teda smerovala k Elif, ktoré turecké tradičné jedlo má najradšej. Bez váhania odpovedala Lahmacun.

Tvrdenie, že ide o typické turecké jedlo nie je správne. Pochádza totiž zo Sýrie ale Turci ho údajne prerobili do dnešnej podoby (a že sa im to teda podarilo J ). Opäť to nie je nič zložité (aj keď pripraviť to už je iná káva). Lahmacun je v podstate niečo ako turecká pizza. Veľmi (naozaj VEĽMI) tenké cesto na ktorom je zmes mletého mäsa (hovädzie/teľacie),rôznych byliniek, korenia a zeleniny. Pred konzumáciou odporúčam pokvapkať citrónovou šťavou... Nebíčko v papuľke.

Za tým spomínaný Ayran a viac mi nebolo treba...bol som ako v raji, ešte aby to počasie na to aj vyzeralo.

Pamätám si, že keď som sa prvý krát vrátil z Istanbulu prvé čo som urobil bolo navštívenie istej tureckej reštaurácie ktorú v žiline máme. Ako prvé som si dal Lahmacun. Neviem ako to je teraz, ale v tej dobe človek ktorý ho pripravoval nemal o tom ako to má vyzerať najmenšiu šancu, o chuti ani nehovorím...to som trochu odbočil.

 V reštaurácií kde sme sedeli nám po obede doniesli grátis pravý turecký čaj.

Mimochodom Turci sa radi chvália tým, že slovanom dali slovo čaj (turecké „caj“ sa číta tak isto ako u nás „čaj“). Vraj v čase tureckej okupácie v 15. storočí. Čo je na tom pravda neviem...

Čaj je pre mňa smrťák...čaju moc neholdujem a neovocnému už vôbec nie ale tak som v Istanbule, nedať si by bol hriech. Tu ma prekvapila taká blbosť ako zvlášť balené kocky cukru. Predstavte si, že tento národ si dá tú robotu, a zabalí každú jednu kocku cukru zvlášť...že sa im chce s tým prplať. Po dopití čaju som naštartovaný na pokračovanie. Smer - po moste cez Haliç...ale do tejto časti Istanbulu sa ešte vrátime.

Peter Sako

Peter Sako

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Možno nie vždy viem čo robím, ale vždy viem PREČO to robím. Ani tak niesom rád v cudzej krajine ako do nej cestujem. Nikdy sa nenudím, vo všetkom čo ma baví sa snažím byť tak dobrý ako sa len dá. Mám rád hory, dobré jedlo, nekovenčné/netradičné veci a úprimných ľudí. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu