Istanbul - môj druhý domov. Časť V.

Autor: Peter Sako | 31.12.2011 o 1:21 | (upravené 31.12.2011 o 1:58) Karma článku: 7,84 | Prečítané:  1576x

Zima v tejto oblasti je doslova odporná. Snežiť – nesneží. Keď padá sneh obyvatelia Istanbulu vyťahujú fotoaparáty. To ale neznamená, že nie je zima. Snežiť by aj chcelo, ale teplota sa drží v horných vrstvách natoľko vysoko aby udržala vodu v kvapalnom skupenstve.  Čiže keď prší, to čo vám šľahá do tváre pri silnejšom vetre nie je voda. To sú ŽILETKY !!!

Na prechádzku nie je práve ideálna doba, máme s Elif za sebou rušné chvíle. Bol som neuveriteľne rád, že sa opäť usmieva aj keď evidentne chlapa drží za ruku prvý krát, z toho jej obojručného objatia môjho ramena mi začínajú tŕpnuť prsty. Vchádzame teda na spomínanú obchodnú ulicu z podniku kde sme sa preberali z otrasného zážitku. Tú by som charakterizoval ako klasickú obchodnú ulicu metropole v strede ktorej vedie hlavná cesta. Po ľavej strane obchody...s čím si len spomeniete. Po pravej strane...obchodné domy. Ako prvý mi udrel do očí obchodný dom Carousel. Ten na tejto ulici nemáte možnosť prehliadnuť, je vyumelkovaný natoľko, že to hraničí s gýčovosťou. Carousel sa nachádza hneď na začiatku ulice a keďže máme tváre už červené (a to sme von sotva pár minút) ideme dovnútra. Ihneď pri vchode – prekvapenie : bezpečnostná kontrola.

Carousel

Každá verejne prístupná budova podobného typu má bezpečnostnú kontrolu podobnú tej, ktorá je na letisku. To, že to ale nie je ako na letisku som zistil pomerne rýchlo. Vybavenie identické: detektor kovov a farebný RTG s posuvným pásom. U každého vchodu do obchodného domu po páre. OK tak teda ide sa ako v Prahe: bunda dolu, drobné a podobné kovové hovadiny z vrecka von, retiazky bla bla bla.  Prešiel som cez detektor kovov, ten zreval na plné gule. Zabudol som opasok. Už len čakám kedy ku mne niekto pristúpi a začne ma šacovať...................nič. Porozhliadam sa okolo seba. „Operátorka“ RTG čučí do toho svojho CRT monitoru a ani si ma nevšíma.

„Halóóóóóóóó´. Práve tá drahá sranda zistila, že mám pri sebe niečo kovové!!! Síce je to pracka od opasku ale je kovová a neváhal by som ju použiť!!!“

Za mnou išla Elif, tá nezapípala zato ma hneď sprdla.

„Čo tu toľko stojíš? Obleč si bundu a ideme!“

No tak teda dobre, keď to majú oni na háku tak čo sa ja do toho starám. Zbytočne vyhodené peniaze, keby som chcel prepašujem tam tank.

Interiér obchodného domu vám opisovať nebudem, ten je klasický ako všade inde u nás. Kopec obchodov z toho 90% handry (ženy sú v tomto asi všade na svete rovnaké). Za každým tretím obchodom bankomat...načo asi, že? J Trochu sa poprechádzame a všimnem si jednu zaujímavosť. Pomerne často vo vnútri vidím stánok s nejakými čokoládovými sladkosťami (tvarov od výmyslu sveta) s názvom Kestane Kafkas.

„Čo to je?“ Pýtam sa mojej sprievodkyne.

Tá sa zamyslí a evidentne hľadá slovo v angličtine ale nedarí sa. Začne vysvetlovať „cez Košice“ (ospravedlňujem sa výhodňarom J ) spomenie strom, zvláštne listy...nič čo by pomáhalo. Až natrafí na zelené pichľavé plody na strome. GAŠTANY (ono na základe toho slova Kestane mi mohlo zapnúť aj samému). Kafkas je najznámejšia (možno aj jediná...od nikoho iného som v Istanbule tieto výrobky nevidel) spoločnosť na tieto veci, ktorá s týmto podniká od roku 1930 ak sa nemýlim.

Turci vzali jedlé gaštany, kandizovali ich, obalili v tmavej čokoláde a urobili si z toho biznis. Warum nicht?! Ideme si niečo kúpiť. Vyberám vyberám...ale turecké názvy mi nič nehovoria. Ešteže nie som sám.

„Tak čo, ktoré sa ti páčia?!“ Znela jej zvláštna otázka.

Akože páčia, hádam ktoré sú dobré nie? A tu je ten fór...môžete vyberať ako len chcete je to úplne jedno. Líši sa to len tvarom prípadne pomerom čokolády a gaštanov ale minimálne. Ono úplne úprimne povedané tie gaštany sú fajn, ale tá čokoláda nápadne chuťou, vôňou a aj napohľad pripomína tú istú hmotu, ktorú naši Poľskí bratia v Zakopanom volajú „Czekolada“. Lenže to som vtedy ešte nevedel. Elif si zoberie jeden menší, ja si beriem dva klasické (veľkosťou ako kornútok zmrzliny)...a čo som ja menej?! Tá sa na mňa pozrela a zvláštne sa pousmiala...

„Ja mám rád sladké“ Obhajujem sa

„No uvidíme“ znela jej odpoveď a ironicky sa usmiala.

Kestane

Sladkosti pekne a štýlovo zabalené a ideme ďalej, zjeme potom. Pobehali sme celý dom, od hora až dolu do pár obchodom nakukneme...úplná klasika, jedinej zmeny čo si všímam je, že každý jeden kostým vystavený na figurínach má model so šatkou na hlave...všetci vieme prečo. Vo vnútri pekne, čisto...začínam sa pomaly hanbiť za niektoré naše obchodné domy ako sa k poriadku v nich staviame my. Ale nechcel som súdiť len na základe tejto skúsenosti. Ako posledná pasáž je „food-court“ . Moje obľúbené. V tom ma Elif zdrapí za ruku a ťahá ma niekam stranou.

„Poď niečo ochutnáš“

Prídeme k stánku kde pod sklom sú ingrediencie od výmyslu sveta. Niečo ako Subway (ak ste tam niekedy boli) ale vo väčšom. Nad stánkom nápis KUMPIR (Zemiak). Vedľa nádob s prísadami je veľký zakrytý rádoby hrniec z ktorého sa parí ale je do neho trochu vidieť. Kopa zemiakov...riadne veľkých. Objednáte si a začne také menšie divadlo, ale pre každého gurmána oku lahodiace. Zemiak sa rozkrojí (samozrejme je uvarený, ale myslím že ho robia aj v pare...nie som si istý) dovnútra sa dá maslo...pomerne dosť. Do masla sa nastrúha neúdený syr (zrejme niečo podobné ako som mal na raňajky). Teplo zo zemiaku spôsobí, že sa maslo a syr roztopí a zamieša sa s dužinou. Chlapovi to ide neuveriteľne od ruky. Ja by som okolo seba narobil toľko bordelu, že až. Chlap sa ma niečo opýta...zrejme čo do toho chcem. VŠETKO MI TAM DAJ, TAK DOBRE TO VYZERÁ !!!

Kumpir

Nakoniec s ťažkým srdom vyberám asi 5-6 vecí, moje obľúbené – hrášok, kukurica, olivy, šunka, šampióny...a ešte niečo myslím. Na to majonéza, kečup...a hotovo. Kto to ešte neskúsil, nech vyskúša – naozaj skvelá vec. Síce riadne sýta ale stojí to za to. Ideme si sadnúť k stolu ked Elif niekde odbehne. Vráti sa s akýmisi dvoma kelímkami.

„Ochutnaj, to je turecká špecialita – to sa pije“

Ayran – A.K.A. v jednoduchosti je krása. Turecký národný jogurtový nápoj, na ktorý majú hádam aj medzinárodný patent. A pritom je to tak primitívne, že nad tým rozum stojí. Biely jogurt zmiešaný s vodou a štipka soli. Nič viac prosím pekne. Že na tom nič nieje? Príďte do Turecka a dajte si - uvidíte. Recepty na internete za veľa nestoja, nie je dobrý pomer vody a soli. A zrejme na to treba iný jogurt ako sa dá kúpiť u nás. Jednoducho som to prestal skúšať.  Ale možno budete mat viac šťastia.

Ayran

Tak...žalúdok plný k spokojnosti. Cez okná vidíme, že sa trochu rozvidnieva...hádam von bude už aj znesiteľnejšie. Konečne sa tam dá existovať aj viac ako pár minút. Dážď ustal, trochu vyšlo slnko...vietor fúka ďalej ale je to znesiteľné. Sledujem ľudí na ulici. Diametrálne odlišné správanie ako v centre. Tam na seba každý vykrikuje, ľudia do seba narážajú, tlačia sa „premávka“ na chodníku nemá systém. Tu sa ľudia prechádzajú ,ulica je relatívne pokojná počuť len idúce autá. V obchodoch sú slušne a elegantne oblečení predávajúci ktorí vás radi obslúžia keď o to požiadate. A nie že vám doslova vrazia do ruky vec na ktorú ste sa ani nepozreli a pýtajú od vás peniaze.  Pár kilometrov od centra je úplne iný svet...moja tlmočníčka mala pravdu, toto je niečo iné.

Prechádzame celou ulicou...ak to mám odhadnúť mala niečo málo cez 1 km. Na jej konci je promenáda pri mori. To nieje práve najčistejšie, kotvia tu nákladné lode keď čakajú na povolenie kotviť v prístave. Promenáda je ale príjemná. Sadneme si s Elif na lavičku a dáme si naše Kestane. Hmmmmm, nie je to zlé ale tá čokoláda naozaj nestojí za veľa. Ako ochutnávam, všimol som si ako ma Elif jedným okom pozoruje. Čo tým sleduje?! Pamätáte sa ešte keď som spomínal ako sa zvláštne tvárila keď som si kupoval 2 kusy a ona iba 1 navyše polovicu menší? Teraz som to zistil. Bolo to NEUVERITEĽNE sýte. Ale tak, že keby ma niekto nútil zjesť oba  tak ho asi prihluším. Nedojedol som ani ten jeden. Elif ma chytila za rameno

„prepáč, chcela som ti to povedať ale tiež som chcela vidieť ako sa zatváriš J

Potvora...

Ideme sa prejsť lebo zaspím...taký som prejedený. Pri promenáde je malý prístav, odtiaľ je počuť prvý krát netureckú hudbu. „Linkin park feat. Jay Z – Numb“. Konečne zvuky domova J Z nostalgie si pohmkávam melódiu. Elif sa na mňa pozrie, ZASE ma chmatne za ruku a ťahá ma preč. Popri tom zaznie najzbytočnejšia otázka akú človek môže tomu druhému dať.

„Máš rád hudbu však?!“

Opäť sa vnoríme do našej známej ulice tento krát od mora a po pár metroch uhýbame do ďalšej postrannej uličky (tu už som radšej v strehu). Vchádzame do nejakého klubu. „JazzClub Jamming Anadolu “. Vo vnútri príjemná atmosféra. Pár okrúhlych stolov s barovými stoličkami, pred nimi menšie pódium na ktorom hrali štyria chlapíci nejaký funky-jazz. Melódiu som nepoznal ale bolo to príjemné aj keď na jazz moc nie som. Ten klub bol čistá definícia slova „pohoda“. Objednali sme si nejaké nealko. Páni dokončili, zaznel potlesk a odložili nástroje.

„Toto je klub, kde si môže prísť zahrať každý kto chce a vie hrať“ začala vysvetľovať pričom si všimla, že som zaostril pohľad na jednu gitaru.

„Vyznáš sa v tom?“ opýtala sa

„Tak trochu...sem tam si doma niečo zahrám, ten kus je naozaj pekný“

Bez slova sa postavila a išla za jedným z muzikantov ktorí si práve dávali prestávku. Chvíľu spolu hovorili keď na mňa zakývala aby som k nim prišiel.

„Toto je Ümit“

Príjemný chlapík, zoznámili sme sa teda.

„Vraj sa ti páči tamten kus dreva a vraj na tom aj vieš hrať, ak chceš máš možnosť. Doprovod ti urobíme aký len budeš chcieť“

Že viem hrať by som práve netvrdil, 2 roky na gitarovej škole kde nás nútili hrať veci ktoré ma nebavili a ešte k tomu z nôt...aká opovážlivosť !!! Ale išiel som potom vlastnou cestou a hral som pre zábavu...za tých niekoľko rokov som mal toho v repertoári relatívne dosť. Ale žeby som si mal trúfnuť na toto?! Nepremýšľal som a moja spontánna odpoveď bola „Prečo nie?!“

Vyšiel som teda na pódium, usadili ma na barovú stoličku upravenú pre tento účel. Dostal som do ruky nádherný kus elektroakustickej gitary Yamaha. Takýto model som ešte nevidel. Trochu sa rozohrám bez zosilovača, ruky mám trošku skrehnuté, pár krát prejdem prstami po hmatníku...krásny kus. Dokonale vyladený. Zapnem zosilovač a hrabnem skúšobne C-dur. Neviem prečo ale vždy keď chytím do ruky novú gitaru tak dám tento akord. Gitara má tak krásne plný zvuk, že mi prebehol mráz po chrbte. MŇAM

V tom otázka:

„Budeš aj spievať?“

Je ten chlap kompletný? Chce aby tí ľudia odtiaľto zutekali s panickým krikom? Ja si tu budem pekne brnkať a nech bééka niekto iný.

Ümit podišiel ku mne a opýtal sa, čo budem hrať. Vybral som skladbu Hallelujah od Cohena v mierne upravenej verzii (mnou aby sa mi dobre hrala) ale úprimne povedané bál som sa, či nespôsobím nejaký náboženský problém. Ale bolo to najlepšie čo ma napadlo. Nič jednoduché čím sa dá strápniť aj keby som to zahral bez chybičky typu „Kohútik jarabý...“ ani nie niečo extrémne ťažké čím by sa človek rád predviedol ale zase je vysoká pravdepodobnosť že sa ubrnkne. Problém je v tom, že bez spevu je tá skladba trochu mdlá. Problém vyriešený. Ümit tú skladbu pozná ale aj keď nebude (nevie) spievať, bude melódiu spevu interpretovať na elektrickej gitare (bez syntetizéra). Ich speváčka vraj dnes nemôže a nemajú náhradu. A tak sme spustili...po prvých pár akordoch sa Ümit pridal, ja som zatvoril oči a nad ničím som nepremýšľal. Skladbu som vedel po pamäti. Ani neviem ako rýchlo to prešlo, tie 4 minútky či koľko tá pesnička trvá. Ale keď sme dohrali zaznel potlesk cca 20-25 ľudí ktorý sedeli v bare. Elif stála, tlieskala a tiekli jej slzy.

„to bolo nádherné, boli ste úžasní“ povedala po tom čo podišla ku mne

Ümit mi podal ruku „Môžeš prísť kedykoľvek budeš chcieť, bude mi potešením“ – bol to majiteľ podniku, pomerne uznávaný jazzový gitarista a ja som s ním práve hral na jednom pódiu a ľuďom sa to páčilo J Podrástol som asi o 3 metre.  Tak o tomto sa mi ani len nesnívalo.

Podnik už na svojom mieste neexistuje, je presťahovaný na iné miesto v Istanbule. V niektorom pokračovaní sa k nemu opäť vrátim. Bola to moja prvá podobná skúsenosť a hneď na „medzinárodnej“ pôde.

Pred dvoma rokmi, keď som gitaru chytil po dlhom čase opäť do rúk bola práve skladba od Cohena tá ktorá zaznela ako prvá. Rád si tú chvíľu pripomínam, myslím, že je to vcelku pochopiteľné J. Pre tých 5 ľudí na slovensku ktorí tú skladbu nepoznajú je toto ona (v trochu rýchlejšj forme) dokonca vo veľmi podobnej verzii v akej sme ju hrali vtedy pred 6 rokmi my (keby sme mali speváčku)

http://www.youtube.com/watch?v=sDJgxE-0PZI&feature=related

V klube sme ešte chvíľu s Elif posedeli ale čakal nás výlet do jamy levovej. Predsa len som ju ukecal na to aby mi urobila sprievodcu v centre mesta ešte dnes. Čakal ma najbizarnejší zážitok cestovania MHD aký som kedy vo svojom živote zažil...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?