Istanbul - môj druhý domov. Časť IV.

Autor: Peter Sako | 29.12.2011 o 1:00 | (upravené 30.12.2011 o 16:15) Karma článku: 7,97 | Prečítané:  1342x

Imámovi idú hodinky presne. Zobudil ma zase v moju „obľúbenú“ piatu hodinu rannú...a asi si dal na raňajky pár surových vajec. Ziape mu to totižto o hodne lepšie ako včera. „Šmaria veď ja mám byť asi zase o šiestej vo vestibule hotela. Tak Peter, rozlep si oči, zobuď si druhú hemisféru (najlepšie tú ,ktorá má na starosti umývanie zubov) a ideme!“.

Na polceste do sprchy mi ale zapne „VEĎ JA MÁM DNES VOĽNO !!! Tiež mi to mohlo dôjsť, keď som ešte ležal na posteli...“ Keby som vládal, tak si do tej postele urobím rozbeh.  Imám ešte stále kričí. To snáď nemá ani konca. Zvláštne, že za tie roky som si nikdy nestopol koľko táto ceremónia trvá. Ale odhadoval by som to tak na 3-5 minút. Po tom ako Imám sklapne nastáva ticho. Môj hotel sa nachádza v tichej štvrti Atakoy, západne od centra mesta asi 10km. V takto preplnenej metropole je toto ticho, ktoré mám možnosť práve počuť, až neuveriteľné. Zo včerajšej skúsenosti, keď mi zvuk klaksónov s melódiami a tónmi od výmyslu sveta ešte stále rezonuje v hlave som očakával niečo iné. Nemôžem zaspať...ticho je také intenzívne, že takmer počujem ako sa mi delia bunky.

Zvoní hotelový telefón a strhne ma zo spania. Tak predsa sa mi podarilo zaspať. Pozriem na hodinky – 9 ráno. „No to by som toho spánku zniesol aj viac“. V telefóne známy milý hlas. „obleč sa a poď dole, ideme von“ – zdá sa mi, že túto vetu som už niekde počul?! Tá snáď nič iné do slúchadla povedať ani nevie. Po rannej rýchlej očiste hádžem na seba handry a valím po schodoch dole. Tam už na mňa čaká známa tvár. „Dobré ráno, tak čo? Vyspatý?“ Videl som na nej, že otázka je iba rečnícka, pretože zase ona videla na mne, že odpoveď je viac než jasná.

„Ideme si pozrieť Istanbul“. Vybafla na mňa.

„Super, ideme do centra?“

„Nie, to je pre turistov. To nie je skutočný Istanbul. O týchto veciach si prečítaš všade na internete, ak tu ešte niekedy prídeš, zájdeš sa na pamiatky pozrieť. To nie je umenie ukázať ti to čo už videl každý. Ja ti ukážem Istanbul v civile – tam kde žijem“

Tak toto sú slová do bitky. Išli sme.

Časť Atakoy sa nachádza v štvrti Bakirkoy ktorá je už pomerne veľká. Rozťahuje sa od letiska smerom na východ k centru kde ju strieda štvrť Zeytinburnu. Smerom do centra nasledujú trochu známejšie štvrte Fatih a Eminönü. Práve v poslednej menovanej sa nachádza majoritná turisticky známa časť Istanbulu. To som trochu odbočil.

Štvrť Bakirkoy má istú obchodnú ulicu, ktorá ale nenesie nejaký zvláštny názov. Možno preto, že táto časť naozaj nemá s turistami moc spoločné a nie je to potrebné. Medzi mojim hotelom a touto ulicou sú to tak max. 2 km chôdze. Máme čas, nikam sa neponáhľame. Je sobota, Elif do školy ísť nemusí a ja do „práce“ tiež nie. Cestou sa rozprávame. Veľa sa vypytuje na Slovensko. Dozvedel som sa, že chce veľmi cestovať ale rodičia jej to nedovolia. Vtedy som si myslel, že je to kvôli strachu. Až neskôr som pochopil, že je to kvôli náboženstvu ale k tomu sa ešte vrátim. Dozvedel som sa tiež, že prakticky pozná len 4 mestá na zemi. Istanbul svoj domov, Çanakkale – mesto kde bývajú jej starí rodičia, Biga – mesto kde sa narodila (posledné spomínané sa nachádzajú pomerne blízko seba na ázijskej časti Turecka blízko úžiny Dardanely a legendárnej Tróje) a Adana – tam pred 3 rokmi vyhrala súťaž. Jej ročníková práca o sarkóme (rakovine) kostí získala prvú cenu. V celom Turecku. Tak...klobúk dolu. Ja som v deviatke na základke vyhral tretie miesto v stolnom tenise V CELEJ ŠKOLE (a teda som dal aj prvákov). Keď sme stáli na stupňoch víťazov prví dvaja stáli na takých tých skladacích laviciach, na mňa ostala už len žinenka, ktorá podľa pohľadu a zápachu evidentne ešte pamätala Lenina. Medailu som mal z pobronzovanej umelej hmoty. WHO´S THE MAN?!?!

Cestou prišlo aj na zaučenie do našich rodných jazykov. Ten náš jej nešiel moc dobre – zrejme som zlý učiteľ. Nedokázala pochopiť princípu „píš ako počuješ“...Jasné pokiaľ sa s týmto stretla prvý krát v živote. Ona bola ale učiteľ výborný. Nasúkala do mňa cestou celú abecedu. Nieže by bola nejako diametrálne iná od našej ale dôležité je hláskovanie zvlášť niektorých písmen...pomáha to pri výslovnosti. Síce vám to je nanič ale pokiaľ toto zvládnete, dokážete foneticky správne čítať. Samozrejme, že nie hneď ale naozaj to nie je také ťažké. Medzitým stihla základné slovíčka. Prípadne frázy ako „Dobrý deň“, „Ďakujem“ a tak podobne.

Vchádzame do spomínanej obchodnej ulice ale okamžite uhýbame do postrannej uličky.

„Si hladný?“

To si snáď zo mňa robí srandu...klince by som požral. Sadli sme si do útulnej v podstate reštaurácie, ktorá bola ale takmer prázdna. Zato čistučká...naozaj tip top. V tej podlahe som sa doslova videl. (podotýkam že bol január a aj keď nebol sneh vonku práve sucho nebolo)

„Do 11 tu podávajú raňajky a my raňajkujeme dosť skôr tak preto sme tu takmer sami. Ale neboj sa varia tu výborne“. Veril som jej...a bolo mi aj jedno, či varia dobre alebo nie chcel som sa proste najesť. Z toho prímorského vzduchu mi poriadne vytrávilo. Prichádza čašník

„Merhaba Elif. Nasilsin?“ - „Dobrý deň Elif. Ako sa máš?“

Moje prvé 2 (síce primitívne) vety, ktoré som rozoznal sám od seba. Navyše som z toho vydedukoval, že tu zrejme chodí často.

Raňajky boli hotové pomerne rýchlo, pretože sa nevarili. Obložená misa s výbornou, naozaj výbornou bagetou resp. niečo, čo sa na tvarovo bagetu podobalo. Keby som mojej francúzskej kolegyni na hoteli povedal, že som mal dnes tureckú bagetu tak mi vyškriabe oči.

Turci majú vynikajúce pečivo a osobne som si obľúbil obchodíky s týmto tovarom – neskutočné vône. Zaujímavá kombinácia. „Bageta“, maslo, poliať medom, na to olivy a na to krájaný syr. Syr chuťovo pripomínal našu neúdenú tehlu...trochu viac slanú. Bolo to skvelé, ani nie preto, že som bol naozaj hladný, ale preto že to naozaj bolo dobré. Počas raňajok rozhovor pokračoval. Elif ovláda francúzštinu a trochu nemecky. Chcela sa učiť rusky ale mala problém s azbukou. A vraj rusov začína neznášať. Rusov je inak v Turecku kopec (podnikatelia a turisti). Veľa taxikárov v Istanbule vie ako tak rusky...z praktických dôvodov.

Pomaly dojedáme, navrhol som že raňajky zaplatím. Trochu sme sa naťahovali, ale toto bolo najmenej čo môžem urobiť. OK teda, ja sedím a čakám na účet kým si Elif vybehne von, zavolá mame a počká tam na mňa. Ako platím všímam si, že ju pri telefonovaní niekto vyruší až tak, že predčasne ruší hovor. O niečom sa rozprávajú a pritom sa pomaly sunú vedľa vchodu reštaurácie, takže o pár sekúnd sa mi stratia z dohľadu. Po zaplatení sa suniem ku východu a už tesne pred ním počujem, že niečo nie je v poriadku podľa kriku, ktorý von je. Vybehnem von a vidím zvláštnu scénu. Nejaký chlap doslova ziape na Elif a prstom vkuse ukazuje na zem. Elif plače a do toho obaja niečo rozprávajú. Chlap (podľa tváre tak okolo 30) nevyzeral na to, že by bol príbuzný ani nič podobné ale tak všetko je možné. Podišiel som k nim tak, že som sa postavil vedľa Elif asi na 1 meter, čiže chlap bol v podstate oproti mne ale ani sa na mňa nepozrel...akoby nevnímal, že som tam. On stál od nás asi 2 metre. Len zvyšoval hlas a čoraz zúrivejšie ukazoval na zem. Asi 2 krát som sa opýtal čo sa deje ale žiadne odpoveď. Ten plač ma začínal znervózňovať. Nevýhodou bolo to, že sme boli v postrannej uličke kde nebol prakticky nikto okrem nás. Od vchodu reštaurácie sme boli nejakých 10 metrov, dúfal som že odtiaľ niekto vybehne. Obzeral som sa okolo seba, chcel som zavolať policajtov – ale bez turečtiny v týchto končinách...ťažko. Všimol som si že má červené oči a roztiahnuté zrenice. Zrejme feťák, to mi nahráva do karát. Síce nemajú problémy s rovnováhou ako tí čo chlastajú ale aspoň má zníženú reakčnú dobu. Chlapov prejav už hraničil s vrieskaním, začínal sa nakláňať ku nej. Dochádzalo mi, že ak niečo neurobím môže to dopadnúť zle.

Nie som bitkár. Radšej beriem ľudí čo patria ku mne, čo najďalej od bitky. Jeden kamarát ma ale naučil pomerne efektívny spôsob ako ubrániť seba prípadne niekoho iného pokiaľ je niekto naliaty alebo fičí na drogách. Pokiaľ to dokážete urobiť dostatočne rýchlo, stačí stúpiť človeku na pravú nohu (ľudia sú väčšinou praváci) a sotiť do neho. Musí to byť rýchlo lebo sa tomu človeku dostanete na dosah a pokiaľ si nedáte pozor, stiahne vás so sebou. Vtip je v tom, že práve prvá noha je tá, ktorú pravák použije na vykrytie straty rovnováhy. Pokiaľ na nej stojíte, aj oneskorenie o pol sekundy znamená že to agresor proste neustojí. Tak...a teóriu máme za sebou.

Vresk pokračoval, plač neustával. Našťastie mal ruky prázdne nikde žiadny nôž ani nič podobné. Až Elif prestala plakať...proste ako keď lusknete prstom. Zrejme šok alebo neviem...to vlastne nie je podstatné. V tom urobil k nej vcelku razantný krok, ruku mal vystretú smerom k nej. Elif zvreskla takým tónom, že mi až zaľahlo v ušiach ale na ten jeho krok som vlastne čakal. 3 roky tréningov so Žilinskými Amatérmi (breakedance) a 2 roky futbalu za Univerzitu...bol som dá sa povedať v kondičke. Vyštartoval som po ňom a behom okamihu bolo po všetkom. Fungovalo to. Chlap sa zosypal ako poľské lego.

Utekali sme preč na hlavnú ulicu odtiaľ do prvej kaviarne kde mali boxy pre trochu súkromia. Trvalo mi dobrú pol hodinu, kým som ju upokojil. Celá sa triasla a nemohla sa poriadne nadýchnuť. Doniesol som jej vodu, vraj človek v šoku má veľa piť (netuším prečo ale mal som to tak zafixované ). Keď sa trochu upokojila opýtal som sa, čo to malo znamenať. Nechcela mi to povedať odpovedala mi len na moju otázku, či ho poznala – nepoznala. Po tejto odpovedi ma chytila za ruku a ďakovne sa mi pozrela do očí. To bolo po prvý krát, čo sa ma dotkla.

Áno prvý krát. Byť to niekde inde nerobím z toho vedu, ľudia sa dotýkajú jeden druhého každú chvíľu. Toto bolo ale iné. Bolo mi to vysvetlené už X spôsobmi ale keďže nie som moslim nepochopil som úplne o čom to je tak to skúsim vysvetliť laicky a tak svojsky.

Všetci z televízie vieme ako to vraj funguje v islamských krajinách. Žena sa nesmie ukazovať na verejnosti s odhalenou tvárou. A keď nie s tvárou tak má mať zakryté aspoň vlasy. Vlasy sú totižto pre Arabov a Turkov niečo ako u nás hore-bez (nie úplne ale ako príklad sa to použiť dá). Pozor, Arabi nie sú Turci a naopak !!! Na to sú oba národy dosť háklivé. V ortodoxných islamských krajinách si manžel, prípadne vláda nariadi ako budú ženy chodiť na verejnosti. Tu v Istanbule resp. v západnej časti Turecka je nepísané pravidlo, že žena sa sama rozhodne ako bude žiť. Prečo nepísané? Turecko je sekulárny štát. Znamená to že náboženstvo sa oficiálne do politiky štátu nemieša a naopak. Majú to dokonca v Ústave. Zaviedol to Ataturk (to meno už počula zrejme väčšina z vás) spolu s volebným právom pre ženy od roku 1893 a právom byť volené od roku 1907. O hodný kusisko predbehli nami známy demokraticky „vyspelý“ svet. Jedným časom dokonca zakázal zahaľovanie zákonom. Preto teda nepísaný. To že sa žena rozhodne ako veľmi sa na verejnosti bude zahaľovať je tiež súčasťou toho ako sa bude správať s cudzím mužom (necudzí muž je rodinný príslušník alebo manžel, koniec! ). Či povolí fyzický kontakt alebo nie je teda výhradne na nej. Elif sa rozhodla sa nezahaľovať, ale snažiť sa vyhýbať fyzickému kontaktu s cudzími chlapmi. Toto mi skúsila vysvetliť cestou na raňajky.

Tu zrazu porušila svoje pravidlo a ja som nevedel ako na to mám reagovať. Zvolil som neutrál, takže som sa tváril že sa vlastne nič nestalo. Čakal som skôr, že to bolo iba dočasné a spontánne. Ale keď sme vyšli z podniku a ona ma oblapila okolo ruky (nechytila ma za ruku, ale oblapila ju ako keď oblapíte stĺp verejného osvetlenia J). Opäť sa usmievala, odľahlo mi.

To prečo vlastne celý incident vznikol som sa dodnes nedozvedel. Aj po X rokoch keď sa znova stretneme a ja sa jej na to opýtam, urobí to čo vždy, vybehne jej slza a pohladí ma po tvári. Nič viac...a ja som po poslednom raze pochopil, že sa to už asi nikdy nedozviem a že to vlastne ani nie je dôležité. Dôležité je to, že som sa postupom času stal z cudzieho chlapa „rodinný príslušník“ dievčaťa/ženy a to je neopísateľný pocit. Takto to vlastne celé začalo...čakala ma prehliadka „Istanbulu v civile“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?