Istanbul - môj druhý domov. Časť III.

Autor: Peter Sako | 27.12.2011 o 23:33 | (upravené 28.12.2011 o 1:16) Karma článku: 6,71 | Prečítané:  1424x

A cirkus začal. Po tom čo náš rad 28 ľudí a asi 10 zástupcov ITU vošiel do miestnosti a za posledným sa zatvorili obrovské 2 krídlové dvere utíchol potlesk a všetci sa s hrmotom stoličiek posadili. Očami som prebehol tváre študentov. Odhadoval som to na všetky ročníky teda vekový rozsah 18-24 rokov (školský systém je v turecku nám veľmi podobný).

 

Ako prvý príhovor mal rektor. Tu som zbadal 2 chyby. Bolo to v turečtine a bolo to NESKUTOČNE dlhé. Navyše foneticky znie turečtina ako nepretržitý rad slov bez páuz, čiže chlapovi to mlelo pomerne slušne a nám, ktorí sme nevedeli turecky ani zaťať to nepretržité monotónne bľabotanie už po 15 minútach liezlo poriadne na nervy. Môj švédsky kolega to už nevydržal a zívol si. No čo, však je tiež len človek. Navyše v miestnosti riadne kúrili a nevetralo sa...turci sú neobyčajne teplomilný národ a drkotajú zubami už pri +20°C. Vedecky nevysvetlená, zato spoľahlivo fungujúca nákaza zívaním na ľudí v miestnosti sa prejavila v rozsahu lokálnej epidémie. O malú chvíľu sa celá „konferencia“ zvrhla na frašku „Európska prehliadka uvúl a plômb 2006“ (uvula je tá visiaca sranda čo každému z nás trčí nad koreňom jazyka). Nehovoriac o tom, že každému z nás tiekli slzy potokom a niektoré kolegyne mohli ísť robiť dabléra Ozzy Osbourneovi (niektoré Marlin Mansonovi....a niektore Fredy Krugerovi). A prvý medzinárodný prúser bol na svete. Navyše ten čo to všetko začal mal pripravený bonus. V jeho dutine ústnej sa schovávala propagácia nádherného kusu švédskej ocele nápadne pripomínajúci strojček na zuby. Nehovoriac o tom, že jeho početné plomby by tiež neboli nejakému náhodnému okoloidúcemu magnetu cudzie. Celá táto expozícia „Iron-smile“ sa dokonale vynímala na jeho omietkovobledej, pehami posiatej tvári ako korunovačné klenoty na Pražskom hrade. Zakrývanie úst sa dialo s dostatočnou latenciou, takže expozícia bola k videniu po dostatočne dlhý čas...a opakovane. Tento keby otvoril papuľu na istom nemenovanom Košickom sídlisku tak chlapec sa nájde v zberných surovinách.

Kompetentní videli, že je zle a tak po dorečnení rektora navrhli 15 minút prestávku. Pri pohľade na niektoré moje kolegyne neviem či by niekto zvládol kompletné „prelakovanie“ tváre za 15 minút pretože stav niektorých by som zhodnotil len „vypáliť letlampou, vyškriabať špachtlou -následne natrieť nanovo“. Kto už niekedy prelakovával drevo , vie o čom hovorím J . Chlapi si počas prestávky pretreli oči trochu sa prefackali a išli von na vzduch. Poniektorí si zapálili. Zaujímavé, že z takej početnej kôpky ľudí bolo len 5 fajčiarov. To ale čo sa robilo u žien bolo hodné špeciálneho dielu telenovely „Šeherezáda v ružovom paneláku“. Panika, ešte väčšie slzy, ešte väčší stres, plač, väčší plač, hysterický plač (toto ženy fakt vedia).... Pred dámskymi toaletami sa črtala povestná fronta ktorú všetci dobre poznáme. My sme sa len z diaľky na tento cirkus pozerali a ďakovali Bohu za to, že sme chlapi. Z 15 minútovej pauzy bola pol hodina. V sále už bolo počuť náznaky nedočkavosti. Chlapi vošli ako prví (boli sme upravení behom minutky, netuším či tie ženy robia toľko cavikov :P ). Po nás vchádzali naše milé kolegyne, každá jedna s výrazom tváre „nevyzerám ako šľapka?“. Poprehadzoval sa harmonogram prednášok pretože ako prvé malo ísť Dánsko ktorej zástupkyňa mala tvár ako keby ju dobodal roj sršňov. Napriek tomu to väčšina z nich zvládla v pohode.

Hlavná chodba ITU (cez prestávku som si urobil prechádzku...a fotku)

 

Tu trochu odbočím: naozaj som názoru, že menej make-upu je niekedy (často) viac. Naozaj netuším prečo si niektoré ženy kydajú na tvár bordelu, ktoré sa objemovo rovná poctivému vrecku cementu. O centimetrovej vrstve rúžu na perách, umelo namalovanom obočí nakreslenom pentelkou o 15cm vyššie ako bolo to naturálne nehovoriac...to si ho môžu nakresliť rovno na chrbát.

Ale späť do auly. Prednášky začali. Myslel som si, že to bude nuda ale snažil som sa niečim zabaviť, niečim užitočným. Tak som sa sústredil na obsah prednášok, niečo si z nich zobrať naučiť sa niečo nové...medzitým som sa snažil fixovať akcent každého jedného ktorý za katedrou stál. Nie je odveci poznať pôvod človeka ktorý na vás bude rozprávať anglicky bez toho aby ste sa ho museli pýtať. Nie je to samozrejme 100% overená metóda ale aspoň ma to zabavilo. Paradoxne som najmenej rozumel Angličanovi...ten kto má s týmto skúsenosti mi určite bude rozumieť. Chlapec bol z mestečka Berwick, čo je od škótskych hraníc čo by gajdami dohodil. A jeho prízvuk bol od toho škótskeho na nerozoznanie. „Are you British or Scottish?“ Vyšlo od fína cez prestávku. „I am not damn British, I am Englander!“ Jooooj no tak sa chlapec nepototo...však sa len pýtam.

I prišiel rad na mňa. S vystupovaním pred ľuďmi nemám vo všeobecnosti problém, však som odmoderoval stužkovú, pár školských akcií, keď je príležitosť a miesto, huba mi vie mlieť pekne. To sú mi už iné referencie. Už len nejakú okresnú zábavu v Hornej/Dolnej a mám to v CV komplet. Ale toto už je trochu iná káva. Ruky sa mi trémou triasli tak, že mi tie papiere takmer vypadli. „Len ten hlas, nesmie sa ti triasť hlas“. Znelo mi v hlave. „A hlavne sa ty magor nezakoktaj“ Triasol sa...asi prvé 2 vety potom to už išlo v poriadku. Na výške nás učili, že prejav sa nemá čítať (moja prvá skúsenosť s poznatkom z vysokej školy v praxi :D...jeden z mála bohužiaľ ) . Teda má ale nesmie to byť okaté. A tak sa na sekundu pozriem do papierov, zapamätám si 4-5 ďalších slov prípadne celú vetu a zbytok odhovorím tak , že sa pozerám do publika. Medzitým sú prijateľné pauzy na konkrétnych miestach, čiarky, bodky bla bla bla. Hotová veda. FUNGUJE TO!!!  Tým nechcem povedať, že to bolo vynikajúce. Tým chcem povedať, že som sa nezhovadil úplne. Tak...čítanie tých papierov mi pripadalo ako večnosť. Ale mám to za sebou. Neskutočne mi odľahlo, nasledoval potlesk, ktorý mi v tej chvíli bol úplne ukradnutý. Po mne išlo ešte pár ľudí a hor sa na obed.

Na ten som sa neskutočne tešil. Som známy tým, že rád ochutnávam nové veci (pokiaľ neobsahujú určité ingrediencie – niesom alergický – dlhá debata). To čo ma čakalo na stole bol sen. Nešlo o množstvo, pompéznosť ani o prepych. Kvalita jedla sa nedala porovnať s ničím čo som doteraz ochutnal. Myslím, že o tureckom jedle napíšem blog zvlášť J. Bola dlhšia prestávka keď vidím sa pomedzi dav predierať môjho „anjela strážneho“. Bola to Elif a ťahala za sebou nejakého muža za ruku mávala mi cez celú miestnosť. Evidentne bola rada, že ma vidí a ja som tiež nebol pohoršený. Kým sa ku mne predrala trvalo jej to nejaký čas. Medzitým som si všimol, že ku každému z nás prichádza jeden človek a zoznamujú sa. Tlmočníci sa stretli so svojimi zverencami prvý krát. Ja to mám už za sebou...hehe tak vám treba. Všimol som si ale aj inú vec. „Sačko ty máš ale štastie...ty parchant“ Pri pohľade na skupinu tlmočníkov som si ja mohol gratulovať. Roztomilejšiu „polovičku“ nemá nikto. Navyše bolo na niektorých tvárach evidentné, že tam nie sú zrovna najradšej (niektorým som sa ani nedivil, bohužiaľ veľa mojich kolegov boli rozmaznané detičky z bohatých rodín...). Tá moja sa stále milo usmievala, bola milá, mala príjemný hlas... o príjemnú spoločnosť som mal postarané. „Hi Peťo“...slovo Peťo povedala bez chyby, pri včerajšej prechádzke som ju naučil vyslovovať toto meno takmer bez prízvuku. „Selam Elif“ kontroval som. „Toto je môj otec“. Chlap mi podáva ruku a ihneď na mňa spustil prakticky dokonalou angličtinou: „Elif mi povedala, že si zo Slovenska. Sledoval som vašu revolúciu pred 17 rokmi v televízií ešte keď ste boli Československo. Ako sa tam teraz s tou demokraciou u vás máte?“ Ostal som s hubou otvorenou dokorán. Prvý krát v živote počujem od neslováka/nečecha prípadne neslovana toľkoto informácií o vlastnej krajine. Po chvíli sa spamätám a bleskovo uvažujem nad odpoveďou. Mám mu klamať, že je to u nás fajn alebo rovno na neho vyblafnúť že demokracia a režim u nás je ako keď poviete v jednej vete „svätý Saddám Husajn“. Našťastie mi ale nedal priestor, zozadu už na neho niekto volal. Tľapol ma po pleci, podal mi ruku a odchádzal. Ako sa otáčal všimol som si jeho vizitku. Štátny tajomník ministerstva financií. Ech kúúúúúúrde (ako by moja Polská kolegyňa povedala) tak toto je veľká ryba.  Človeče tejto slečne keď sa niečo stane a bude to tvoja vina tak, ťa turecká vláda vykastruje hliníkovou príborovou lyžičkou od našich kuchárok na ZŠ Gaštanová. Cestou odo mňa sa otočil a nezabudol pripomenúť „dávaj mi na ňu aj trochu pozor dobre?“ V tento moment už naozaj zbytočná informácia.

S Elif sme dlho nepokecali, obedná pauza sa blížila ku koncu a nás nakladali do LIMUZÍN a čakal nás prevoz do inej univerzity kde sa prednášky opakovali, tento krát s menší obecenstvom (relatívne) prakticky bez kixov...škoda. Medzitým sa dvaja šoféri zobudili a dorazili namiesto...čiže moja kariéra medzinárodného vodiča bola rýchlo skončená. Našťastie pre nich pretože ja som už za volant tej herky nechcel ísť ani za pána. Zvonku to vyzeralo OK ale tam to končilo. Spojka zaberala ako chcela, brzdy evidentne nevyvážené (bol osm rád, že vôbec fungovali), dráhy prevodovky mali formu linkového autobusu Ikarus...no hrôza. V ten deň sme stihli 3 prednášky, vracali sme sa domov unavení a vyčerpaní pritom sme manuálne neurobili prakticky nič akurát nás všade napchávali. Aby toho nebolo málo večerná a ranná špička v Istanbule je prakticky totožná vec akurát v opačnom smere. A tak zase 3 hodiny sedieť v tom kráme, ktorý by neprešiel na emisnej ani keby to bol lesný traktor od Sovietov. Myslel som si, že po príchode do hotela budem mať pokoj ale kdeže. „Máte 15 minút na to aby ste boli vo vestibule“. Tak včerajší rituál opäť zas a znova. Rýchla sprcha, prezliecť a už som letel dole schodmi (výťah bol pomalý a býval som na druhom poschodí – prežijem). Riešil sa budúci deň – a teda voľno. Dostali sme inštrukcie čo robiť ak sa stratíme, kam je bezpečné ísť a naopak, dostali sme telefónne čísla na ľudí ktorí nás dostanú z problémov ak nejaké nastanú (no konečne). Na koniec ale nezabudol náš vedúci pripomenúť incident „zívajúcich železných vrát“ z rána. „Nechcem aby sa niečo podobné opakovalo, ked Vám niekto povie, že za 15 minút budete späť tak to neznamená 16 a ani 30“ Joj môj zlatý, ja som bol hotový za 2 minúty...obráť sa na estrogénovú časť tejto výpravy. Po dokončení svojej vety nechal 2 minúty ticho (malo to punc toho že sa za seba hanbíme ale bolo nám to jedno) potom nás rozpustil. Na izbe som sa zmohol už len na zapnutie televízie a do pár minút bolo po mne. Tak...môj prvý medzinárodný pracovný deň bol za mnou.

Obedná pauza na ITU (ospravedlňujem sa za kvalitu) 

 

 

Naša druhá zástávka v ten deň 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?