Istanbul - môj druhý domov. Časť II.

Autor: Peter Sako | 27.12.2011 o 18:46 | (upravené 29.12.2011 o 11:23) Karma článku: 8,53 | Prečítané:  1520x

Pristávame v Istanbule, je asi 17:00 miestneho času. Klesáme ponad nákladný prístav - úžasný pohľad. Toľko lodí pokope sa len tak nevidí. Cez uličku sledujem skupinku Japoncov, ktorá nerobí nič iné len fotí. Vkuse a všetko, tých foťákov mi je normálne ľúto.

 

Na letisku nás víta nejaký turek lámanou angličtinou. Medzitým si stihnem všimnúť, že ženy na letisku sú za policajtky, predavačky v stánkoch, u checkin pultov...odhalené tváre a aj vlasy. Všetko v dosť zásadnom rozpore s tou „múdrou“ knižkou, ktorú som mal pri sebe. Tak ako tak dal som jej ešte jednu šancu. Sadáme do metra ktoré asi 60% trate smerom do centra ide po povrchu. Napriek tomu nevidím moc okolo seba kvôli betónovému plotu okolo trate. Metro pekné ,moderné, papierové lístky nehrozia...všetko elektronické. Tá kniha dosť kecá v niektorých veciach... Náš hotel sa nachádza len pár desiatok metrov od stanice metra...paráda máme lacný a rýchly spôsob dopravy po tomto monštre kde žije podľa niektorých údajov až 16 miliónov ľudí. „Ubytujte sa, máte 20 minút na to aby ste boli v lobby, urobíme prezenčku a taký menší briefing“  Začínal som mať trochu pocit, že som na vojne ale na druhej strane som chápal, že musí byť nejaký systém disciplíny. Predsa sú za nás zodpovední tak by nebolo odveci držať sa pravidiel. Izbu mám peknú, čistú. Bývame každý sám. Na vybalenie, malú sprchu a prezlečenie veľa času nemám takže švihom. Briefing je stručný a jasný, striktne v angličtine. Zákaz rozhovorov medzi sebou inak ako anglicky, zákaz vychádzať z hotela bez povolenia, zákaz opúšťať skupinu v teréne....samý zákaz. Rozdali nám čipové karty kde sme mali každý 150 USD a k nej PIN. Bankomatová a telefónna karta v jednom. Fiha...tak toto hádam ani Japonci ešte nežrali. A že zastaraná infraštruktúra?! Knihu som začínal vnímať ako formu paliva do krbu, akurát že strany boli plastové a bola malá...to by moc nevykúrilo. Posledná informácia „zajtra o 6 ráno prídu pre vás limuzíny tak nech na nikoho nečakáme“. Ejcipana, že limuzíny...tak to už je Sačko aký frajer že pôjde limuzínou. Je 9 hodín večer, takže nás rozpustili. Ľahnem si do izby a pozerám televíziu. Všetko turecké veci až na jeden kanál. CNBC v angličtine s titulkami...aspoň niečo. Zrazu hotelový telefón. Mladá žena s tureckým prízvukom ale gramaticky čistou angličtinou zaznie v slúchadle. „obleč sa a poď dolu, ideme von“. No tak keď ma tak pekne volajú prečo nie. Zišiel som do vestibulu a tam na mňa čakala 19 ročná turkyňa ktorá ma nejakým zázrakom ihneď spoznala. „Ahoj ja som Elif, budem tvoja osobná tlmočníčka“ Nerozumel som. To organizátori najali 25 tlmočníkov pre každého zvlášť? Trochu plytvanie peňazí. Až neskôr som sa dozvedel že išlo o študentov-dobrovoľníkov stredných škôl s vynikajúcimi výsledkami v angličtine. Elif bývala neďaleko nášho hotela, 5-10 minút chôdze navrhla aby sme sa išli prejsť a porozpráva mi čo tu budem robiť a hlavne čo má ona na starosti. Prechádzali sme sa asi hodinu s tým, že sme sa nachádzali stále blízko hotela. Na moje prekvapenie vedela o Slovensku pomerne dosť čo sa o našich západných kapitalisticých priateľoch povedať nedá. Až keď už bolo dosť neskoro a musela ísť domov, navrhol som že ju odprevadím. Chvíľu váhala ale trval som na tom. Cesta ku nej domov naozaj netrvala dlho. Ešte sa u nich svietilo, vraj jej otec ešte upratuje lebo prišiel neskoro z práce a mama je chorá. To som už hľadal kôš do ktorého rituálne vyhodím spomínanú knižku a ešte si k tomu 3x odpľujem. To musel písať vedec evidentne prenasledovaný za svoje názory... Poďakoval som jej, že ma vytiahla von. Jej reakcia ma prekvapila ale neskôr som ju pochopil... „Trafíš do hotela“ ? Pche – JASNÉÉÉÉÉÉ – znela moja odpoveď geroja. Počkal som kým zalezie do vchodu (mimochodom v štvrti nášho hotela boli veľmi pekné bytovky, tak 2-3 poschodove).

Ulica, na ktorej bývala Elif. V pozadí je môj "budíček"

 

Ked bola fuč otočil som sa a hlavou mi preblesklo „a k....a“. Netušil som kde som. „OK Peter, zhlboka sa nadýchni a uvažuj! Kam si išiel, spomeň si na oporné body. Si sa ty kretén zakecal, tak teraz sa z toho líž sám“. Medzi hotelom a jej domom išla železnica, spomenul som si na maličký podchod ktorým sme museli ísť aby sme sa dostali cez ňu. Cestu od hotela k podchodu si pamätám.  Nájdem podchod a je to OK. Podchod som hľadal ako idiot cca hodinu. Asi po 10 pokuse mi prestávalo byť všetko jedno. Bol som stratený v jednom z najväčších miest na svete, turecky som nevedel prakticky nič, bolo dosť neskoro a na nikoho som nemal číslo. SUPER !!! Podchod bol ukrytý v tieni násypu železničnej trate...makovalo ho svetlo lampy, ktoré svietilo proti mne. To by človek neveril ako úžasne sa takéto niečo schová a to som prešiel sotva 5 metrov okolo. Podarilo sa nakoniec. Celý šťastný som sa vrátil do hotela takmer "pobozkal zem" v mojej izbe a zaspal na tých pár hodín. Budíček na 05:10 som si nastavoval zbytočne. Imám (niečo ako moslimský kňaz) predriekal modlidbu z neďalekej mešity o piatej ráno cez amplióny. Celkom účinný budíček...spoľahlivý a zadarmo, no neber to.

Legendárny podchod :) Fotografia z Agusuta 2011

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Hotel v ktorom som bol ubytovaný 1/2006. Fotografia je z Augusta 2011, toho času v rekonštruckií.

 

Vzhľadom na to že v turecku je o 1 hodinu viac, vstával som vlastne o 4 ráno a moje telo (chorobne milujúce spánok) mi to patrične dávalo najavo. Ale čo už, týždeň to vydržím. Nastúpený sme boli načas, chlapi v oblekoch. Dámy podobne oficiálne oblečené. Ráno malý briefing, rozdali nám nami vytvorené „prednášky“ zabalené do euroobalu (aké symbolické) a bolo. Čakali sme na odvoz keď tu zrazu klaksón. Ideme von, tam nastúpených 7 áut Dacia Logan. Netrvalo mi dlho a pochopil som, že toto sú tie naše „limuzíny“. Pánom je evidentne nutné vysvetliť hlavnú definíciu slova „limuzína“. Ale neprotestovali sme, autá boli relatívne nové...no a čo že si z tejto značky robí celá európa srandu a navyše staršie modely sa volali za komančov „Čaučeskova pomsta“. Autá síce zaparkované ale zo 7 vodičov prišlo len 5 (dvaja vraj zaspali, „vitajte v turecku“). 5 áut sa teda naložilo a vyrazili. Do áut nás nakladali podľa abecedy, na mňa teda ostalo až jedno z posledných miest. Ostalo nás pár stáť pred hotelom spolu s dvoma členmi realizačného tímu (ktorý týmto pádom u mňa začal strácať reputáciu) keď tu zrazu prišiel jeden z nich k nám a pýta sa „kto z vás má medzinárodný vodičský preukaz“. A viem ja či mám medzinárodný? Vytiahol som vtedy relatívne čerstvo vydaný už vo veľkosti „kreditnej“ karty a podal mu ho. Podali sme všetci...vybral dva. Samozrejme bol som medzi nimi...to aby som si náhodou nemyslel, že to budem mať také lahké. „Gratulujem Vám, stali ste sa dočasne našimi vodičmi“ dodal s nádychom sarkazmu. Čo iné nám ostávalo, nasadli sme a išli.

„Ako je to ďaleko“ opýtal som sa. Odpoveď znela nejasne „pôjdeme asi cez pol mesta“ s tónom, ktorý jemne naznačoval nervozitu z toho že sa nevenujem výhradne riadeniu.  Dopravné značenie je totižto v turecku v čase rannej dopravnej špičky totálne zbytočná vec. Obmedzenie rýchlosti prakticky neexistuje, rýchlostne ste obmedzený výhradne autom pred vami a hnaný autom za vami. Akákoľvek dopravná značka je plytvanie hliníkom a svetelné označenie na križovatkách je tam pre „srandu králikom“. V tomto prípade „cez pol mesta“ znamenalo takmer 30km a v rannej špičke presne 2 hodiny a 53 minút.  Po vystúpení z auta som mal dnešného dňa plné zuby a to bolo niečo málo po deviatej ráno miestneho času. Vystúpili sme z auta na pôde ITU (Istanbul Technical University) asi najznámejšej Univerzite v Istanbule. Uvítal nás sám rektor, všetkým nám podal ruku, poďakoval sa za prijatie pozvania (neviem ktorý blbec by odmietol) a išli sme dovnútra do veľkej auly. Pred ňou sme sa zoradili aby sme mohli usporiadane vojsť do miestnosti kde už čakali „netrpezliví“ študenti.

Areál ITU

To že je aula plná sme počuli nadialku...bol v nej čulý ruch. Ale na to čo nás čakalo keď sa dvere otvorili nás nepripravil nikto.  Miestnosť narvatá asi 3000 ľuďmi ktorí v momente ako sa otvorili dvere stíchli (disciplína je turkom vštepovaná od ranného detstva-tu sa ukázalo že to nieje naškodu). Všetci sme sa na seba pozreli a bez slova sme si rozumeli „tak toto bude iná sranda“. Ako sme začali vchádzať zaznel potlesk a spustili Beethovenovu Ódu na radosť vo veľmi skrátenej forme. Uvítanie – môže byť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?